Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.01.2024

Johnny Winter je môj najobľúbenejší biely bluesman hneď po Rorym Gallagherovi. Napriek tomu som sa jeho cédečkam vyhýbal roky rokúce. Vždy sa u mňa povaľoval nejaký dvojdiskový výber, ale to bolo všetko. Otec ho miloval, mali sme doma viacero platní, pamätám si najmä Serious Business (1985), kde mal Johnny v ruke podivnú gitaru bez hlavy. To bol vlastne aj prvý album, ktorý som od neho v detstve počul. Ale k nemu sa dostanem inokedy. V roku 1974 vydal Winter ďalší z radu skvelých albumov nazvaný Saints & Sinners, o ktorom si dnes niečo povieme.

V zostave sa vystriedala plejáda hudobníkov, za všetkých spomeniem jeho brata Edgara, ktorý prispel aj autorskou skladbou Rollin’ Cross The Country, bubeníka Bobbyho Caldwella, basáka Randyho Jo Hobbsa a gitaristu Ricka Derringera. Album vyšiel už vo februári 1974 a obsahoval desať skladieb, z ktorých len tri zložil Johnny Winter, ostatné sú prevzaté. Je tu aj ďalšia z mnohých prerábok skladieb od Rolling Stones – Stray Cat Blues. Ja som sa k albumu dostal pomerne neskoro, kúpil som si päťalbumovú lacnú krabičku Original Album Classics (2010) obsahujúcu albumy Johnny Winter, Second Winter, Live Johnny Winter And, Still Alive And Well a tento kúsok. Chýbali mi vtedy z neho tri albumy, a tak som neváhal.

Poďme k veci! Napokon, dielu nič nechýba, ide o klasickú nálož bluesových nálad v divokom a živelnom Johnnyho prevedení. Nikto nehral tak ostro a pritom podmanivo ako on! Iste, nie je práve skladateľ roka, ale ja ho jednoducho chcem počúvať, jedno, čo hrá. A to aj keď je jeho sound na tomto albume akoby vzdušnejší. Na úvod sa dokonca pokocháme ženskými zbormi (Stone County, Blinded By Love). Viete čo? Vôbec mu to neuberá na presvedčivosti. Winter sa nebojí sekať to hlava-nehlava. Pocta country Hanka WIlliamsa od rokenrolového kráľa (Chuck Berry) v podaní rockujúceho bluesmana? Thirty Days dokazuje, že aj takáto bizarná kombinácia môže byť funkčná.

Ako vždy, keď sa Winter rozhodne ukázať Rolling Stones, ako majú vyzerať ich skladby zahrané poriadne, výsledkom je absolútna pecka. Aj Stray Cat Blues sa mu vydaril rovnako ako živé prevedenie Jumpin’ Jack Flash na albume Live Johnny Winer And (dva kúsky zo Still Alive And Well si nechám na samostatnú recenziu). Osobne sa mi najviac páčia tri takmer po sebe idúce veci, a síce Rollin' 'Cross the Country, Riot In Cell Block #9 a Boney Maronie. Naopak, dychavičná rozkolísaná blbina Feedback on Highway 101 mi vôbec nešmakuje a nebyť jej, dal by som albumu absolutórium. Keby ju radšej nahradila bahnistá psychedelická bluesovka Dirty so znepokojivou flautou... Aspoň, že je tu ako bonus.

Aby som vás zbytočne neunavoval opismi, zhrniem to. Album Saints & Sinners je ďalším vynikajúcim dielom v Johnnyho diskografii. Raz počuť je viac ako stokrát čítať, nuž teda počúvajte!