Reakce na recenzi:

alienshore - @ 25.03.2013

Methenyho široká diskografia ponúka v rámci jazzu a fusion niekoľko zásadných a štýlotvorných albumov. Nájdu sa však aj menej tradične poňaté nahrávky, čo slúži ku cti samotnému Methenymu a jeho hľadačskému talentu. To nie je ale prípad tohto albumu s názvom Pat Metheny Group a už len samotný biely obal napovedá, že hudba bude mať jemné čisté jazzové kontúry. Náznaky fusion pôsobia osviežujúco na tejto mimoriadne kvalitnej a príjemnej doske.

Lyle Mays je vo svete klávesov a jazzového klavíru veľký pojem. Jeho kryštalická a pocitovo presná hra skôr dotvára výsledný efekt a nemá za úlohu na seba za každú cenu upozorňovať. Je však aj tu čo obdivovať z jeho rúk a myslenia. Basgitara Marka Egana a bicie legendárneho Dannyho Gottlieba tvoria dokopy harmonický celok. Komunikácia medzi týmito dvoma nástrojmi tvorí dôležitý prvok na albume a hudobníci hrajú ako keby oddelene a zároveň harmonizujú, proste typický jazz. Hlavný impulz vychádza zo všestrannej gitary, ktorá vytvára jedinečné melodické obrazce a stupnice, ktoré s takou ľahkosťou zahrajú len vyvolení. Hudba sa nesnaží poslucháčovi nejako podlizovať, ale priblížiť svet jazzu pomocou zaujímavých hudobných koláží a silných motívov.

Desaťminútový úvodný pozdrav San Lorenzo je pospájaný jemnými nitkami tónov jednotlivých nástrojov a ako keby chceli poslucháča odniesť do iného sveta. Všestranné klávesy a klavír vyludzujú melodické tóny v nebesky čistých aranžmánoch. Celá skladba je hlavne v réžii Lyle Maysa a Methenyho gitara sa len tak trochu obtrie v podobe krátkeho sóla. Už v druhom príspevku Phase Dance je počuť spleť distingvovaných melodických postupov, kde Metheny čaruje v rýchlych ale pocitovo silných stupniciach. Rytmika Egan-Gottlieb je excelentne kreatívna a v rôznych nepravidelných latino rytmoch je udržiavaný jazzový tvar tejto skladby. Na počesť Jaca Pastoriusa bola napísaná jazzová klasika nazvaná jednoducho Jaco. Metheny sa ukázal ako silný autor a toto je príklad veľkého melodického talentu. Prispeje aj Mark Egan svojim patrične vynaliezavým sólom. Gitarová predohra Aprilwind s jednoduchšími, ale krásnymi akordmi nadväzuje na April Joy. Basové postupy v nej sú priam určujúce a lahôdkový jazz rytmus rozplýva akékoľvek predsudky voči jazzovej hudbe. Metheny sa blysne niekoľkými sólami, ktoré patria medzi vrcholy tejto skladby. Koniec v podobe intenzívneho melodického motívu zahrieva v pozadí Lyle Mays s jeho absolútne nádhernými klavírnymi linkami. V rýchlejšej a patrične aj svižnej Lone Jack cítim asi najsilnejší príklon k fusion aj s Methenyho geniálnou gitarovou ekvilibristikou. Klavírne sólo už nie je éterické a pre zmenu zásobuje poslucháča širokou škálou tónov s pomocou skvelej rytmiky.

Táto doska patrí medzi Methenyho zásadné popri jeho ďalších albumových klenotoch. Podarilo sa mu tu dotiahnuť takmer do dokonalosti melodický jazz/fusion, čo je chvályhodná vec. Je dobré ak sa albumom zoznámia začínajúci fanúšikovia jazzu poprípade vyznávači progresívnej formy tohto žánru. Dielo nestratilo nič zo svojej kvality a dôležitosti, preto sa to nedá hodnotiť inak ako piatimi hviezdičkami.