Reakce na recenzi:

Moonchild - @ 13.05.2014

Najprv pár scén z MOJEJ pamäti:

Sú Vianoce 1999 s ja dostávam pod stromček kazetu (!) Dream Theater-Scenes From a Memory. Moja sestra iba matne tušila, že niečo také počúvam a pýta sa, či môže byť... Po prvom vypočutí hovorím, že áno.

Je leto 2000 a ja sa veziem vlakom do Zlína na koncert DT. Zlanáril som aj moju manželku (terajšiu-vtedy sme spolu chodili necelý rok), ktorá síce nie je žiadna metalistka, ale Scenes dostali aj ju. Stojíme rovno pod pódiom, pri Myungových nohách, ale Petrucci, ako keby vedel, že jeho sólo z Home neskutočne žeriem, mi ho prichádza zahrať "do uška". Moja drahá polovička mi následne utiera sliny a zatvára bezmocne ovisnutú sánku.

Toľko z palubného denníka. Tiež patrím k tým, ktorí si menovaný album púšťali do omrzenia. Stále si ho občas pustím a vždy sa mi zdá, že zachycujem niečo, čo som tam ešte nikdy nepočul. DT roku Pána 1999 vytvorili konceptuálny album par excellence. Nebudem ho porovnávať s obdobnými opusmi iných prog a artrockových velikánov, pretože práve v tomto albume našli DT konečne svoju vlastnú cestu, aj keď podľa mňa na nej dlho nevydržali a jediný porovnateľný výkon u nich vidím, resp. počujem iba na nasledujúcom Six Degrees...
Viac sa ani písať neoplatí, všetko tu už zaznelo: dokonalý inštrumentálny výkon, skvelé vokály, mrazenie vo všetkých končatinách.
PS: na mojom pohrebe musia hrať The Spirit Carries On!