Reakce na recenzi:

StYkO - @ 22.11.2004

Prvy album s novym klavesakom - Jordanom Rudessom - ktorym Portnoy a Petrucci zurocili spolupracu s nim este z projektu LTE - bol ocakavany s troskou napatia - po komercnejsom albume Falling Into Infinity bolo otazkou, akym smerom sa bude kapela vyvyjat.
S odstupom casu mozem konstatovat, ze sa kapela pohla tym najlepsim smerom - rozvinutim pribehu zo skladby Metropolis pt. 1 z albumu Images & Words stvorila koncepcne dielo (ktore mimochodom v istej forme pokracuje aj na dalsich dvoch albumoch), ktore patri rozhodne k tomu najlepsiemu a najzasadnejsiemu, co kedy DT vytvorili.
Netrpi presladenostou, ako FiI, aj ked obsahuje dve pomalsie skladby - ktore vsak dokonale zapadaju do konceptu.
Uz uvodna Overture 1928 (ak teda nepocitam zaklinacsku Regression:) naznacuje, ze pojde o melodicky progresivny metal, nijak agresivny (ako to kapela ukazala na poslednom albume ToT), naopak - prijemny na posluch, zda sa, ze vsetky odtiene, typicke pre DT su tu v rovnovahe - skladby su polozene v polohe, v ktorej sa LaBrie netrapi (ako tomu bolo v niektorych pripadoch na albume Awake, kde bol spev omnoho silovejsim), sola - hlavne tie klavesove - su excelentne, piesne striedaju atmosferu, The Dance of Eternity je cistym instrumentalnym sialenstvom, Finally Free genialnym a grandioznym zaverom - toto dielo o dvoch dejstvach prinasa proste vsetko, za co DT ludia, ktori ho maju radi, miluju :-)
Davam 5, osobne si myslim, ze toto dielo uz hosi neprekonaju (bodaj by som sa mylil....)