Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.06.2013

Začiatky skupiny Echolyn sú celkom zaujímavé. Brett Kull a Paul Ramsey spolu hrali už na vysokej škole a pridal sa k nim aj Ray Weston, pričom preberali skladby od rôznych interpretov. Bol to v podstate počiatok Echolyn, kde hlavne Brett Kull chcel tvoriť zaujímavú a podnetnú hudbu. Po istých peripetiách sa do kapely pridružil aj vyštudovaný hudobník a klávesák Christopher Buzby, ktorý vyrastal v muzikantskej rodine. Tom Hyatt prichádza ako posledný a jeho záujem sa vyostril po zhliadnutí koncertu Echolyn v jednom klube. Originálny názov kapely má na svedomí Brett Kull, slovo Echolyn nemá nejaký význam a bolo vymyslené za účelom toho, aby bolo spojované len s nimi. Americký progresívny rock je iný vďaka kultúre a tradíciám, ktoré vládnu v tejto veľkej krajine. Na druhej strane je u Echolyn počuť inšpiráciu aj britsko-európskym prog-rockom, ktorý má nesmierny vplyv na túto scénu. Tieto dva smery dokázali muzikanti z Echolyn úspešne vstrebať a skĺbiť. Vytvorili si tak svoj vlastný štýl, ktorý sa nenápadne prejavuje už na ich prvom štúdiovom albume z roku 1991. Toto takmer 70-minútové dielo prekypuje sviežosťou a chuťou hrať svoju vlastnú muziku.

Trojdielna predohra Fountainhead je zložená z rôznych hlasov za pochodu takmer až filmovej hudby. The Great Men začína výraznou gitarou od Bretta Kulla, ktorý svojou hrou pripomína Stevea Howea z Yes. Skladba silne upozorňuje na anglickú neo-progovú scénu, je však veľmi pekne spracovaná po inštrumentálnej aj melodickej stránke. On Any Given Nite svojou lyrickou témou povznáša ducha a k tomu je patrične spracovaná aj samotná hudba. Rytmicky variabilná Carpe Diem je zaujímavá jednak energickou štruktúrou a rovnako aj vokálnymi aranžmánmi. Najdlhšia kompozícia Shades skvelo graduje, gitary a klávesy vytvárajú dynamické plochy na ktorých stavia spevák svoje oduševnené melodické linky. Inštrumentálka Clumps Of Dirt ľahším a nekonfliktným spôsobom predstaví schopnosti týchto muzikantov. Od hudobného konceptu neuhýba ani Peace In Time s jemnými cinkajúcimi gitarami. Do 70-tých rokoch sa poohliadne Meaning And The Moment s multi-vokálnymi melódiami a art-rockovým charakterom. Brett Kull vkusne strieda vzdušné akustické a elektrické gitary. Breath Of Fresh Air mi trochu vzdialene pripomína mäkšiu podobu kanadských Rush a je to veľmi podarená skladba. Predposledná Until It Rains má výborný členitý refrén a košaté inštrumentálne plochy, v ktorých sa nájde priestor aj pre saxofón. The Velveteen Rabbit so zvukom orgánu a stredným uvoľneným tempom opäť cituje 70-té roky. Sláčikové nástroje dodávajú skladbe silnejší emocionálny rozmer.

Elegantný a prepracovaný štýl tohto ich prvého albumu čerpá hlavne z neo-progu a klasického progresívneho rocku 70-tých rokov. Na to, že je to prvý skladateľský pokus týchto muzikantov tak dopadol priam skvelo. Texty napísali buď spolu alebo oddelene Brett Kull a Ray Weston. Dôležité je to, že ich hudba má na tejto doske zmysel a konkrétnu formu. Hudobný talent sa tu jednoducho nezaprie, čo Echolyn úspešne potvrdili aj na ďalších albumoch. Túto kapelu tvoria piati povahovo odlišní ľudia a práve to je ich hnacím motorom, pretože tú odlišnosť dokážu plnohodnotne využiť v prospech hudby. Stačí si pozorne vypočuť gitaru Bretta Kulla alebo klávesy Christophera Buzbyho, ktorí už v pomerne mladom veku hrali ako vyzretí hudobníci. Nasledujúce albumy sú už iné a Echolyn postupne napreduje a rozvíja svoj štýl. Debut však hodnotím hneď na 4,5 hviezdičiek, lebo je to výborná nahrávka.