Reakce na recenzi:

alienshore - @ 24.06.2013

Druhý štúdiový zápis Suffocating The Bloom vychádza po debutovom albume pomerne dosť skoro, ale hneď je počuť že kapela vykročila smerom vpred. Echolyn našiel definitívne svoj zvuk a svoju vlastnú tvár. Keďže títo muzikanti vyrastali a dospievali v 70-tých rokoch tak logicky nadväzujú na toto obdobie. Majú však svojskú predstavu o hudbe a s tým je spojená aj chuť experimentovať a hľadať nové hudobné podnety. To je aj zhruba náplň tejto štúdiovky, ktorá v 90-tých rokoch signalizovala nástup na scénu jednej z najvýraznejších prog-rockových skupín z Ameriky. Inštrumentácia je famózna, no Echolyn neprodukuje nejakú prvoplánovú melodiku. Je tu veľa náročnejších plôch, ktoré siahajú do žánrov ako jazz/fusion, folk alebo klasika. Hudobný obsah je veľmi kvalitný, precízny a miestami až strhujúci a euforický. Dielo obsahuje takmer polhodinovú suitu, ale svojim spracovaním nevybočuje od ostatných skladieb, ako celok znie Suffocating The Bloom veľmi súdržne.

Hravé tóny v skladbe 21 rozvíria dynamické motívy, v ktorých svieti jasná a čistá gitara. Spev má ten správny teatrálny prednes, ktorý je už dávno súčasťou progresívneho rocku. Winterthru je niečo ako vianočná pieseň s prepracovanými akusticko-elektrickými pasážami a znie to veľmi zaujímavo. Precítená melódia tvorí úvod v osemminútovej Memoirs From Between. Postupne prichádzajú na rad systematicky premyslené inštrumentálno-vokálne orgie. Klasicky vážne sa tváriacu Reaping The Harvest nahradí In Every Garden. Opäť tu má hlavné slovo vokálna harmónia s melodickými gitarami ako od Stevea Howea. A Little Nonsense je gentle-giantovsky kúsok s vrstvenými viachlasmi a nekonvenčnou, no pritom energicky pulzujúcou muzikou. Krátka The Sentimental Chain zachádza niekam až do teritória renesančnej hudby s akustickou gitarou, flautou a sláčikmi. Na to nadväzuje One Voice s krásnou citlivou melódiou. Celkom pútavo sa tu striedajú lyrické a prog-rockové momenty. Myšlienku Gentle Giant v sebe nezaprie ani Here I Am vďaka štruktúrovaným plochám, v ktorých sa prelievajú náročnejšie motívy s vokálnymi linkami. Cactapus je nádhera, v ktorej sa ukáže Christopher Buzby s krásnymi klávesovými zvukmi.

Suita s názvom A Suite For The Everyman začína klasickou predohrou, po ktorej nasledujú harmonické melódie. Mr. Oxy Moron je veľmi variabilná a aj na malej ploche sa tam vyskytuje viacero pozoruhodných nápadov. Najdlhšia skladba Those That Want To Buy je nápadito vybrúsená s často meniacimi sa rytmami. Hlavne druhá polovica je mimoriadne podmanivá. Posledná Suffocating The Bloom je akustickým číslom s orchestrálnymi vsuvkami, krásnou basou a uvoľneným spevom. Krátke prelúdiá sú hlavne spojovacími článkami medzi riadnymi skladbami a dokopy tvoria fungujúci kompaktný celok.

Ak by som to chcel nejako presnejšie štýlovo priblížiť, tak je to niekde v strede medzi Gentle Giant a Yes. Echolyn sú však dostatočne osobití a invenční a určite by nemali byť nazývanými kópiami vyššie uvedených legiend. Tento album si polepšil aj zvukovo a medzi fanúšikmi Echolyn patrí spoločne s As The World medzi najobľúbenejšie nahrávky. Skvelé hráčske výkony majú blízko k perfekcionizmu. Inštrumentálne a vokálne usporiadanie je až neobyčajne detailne vypilované. Za zmienku stojí určite basák Tom Hyatt, ktorý rozdáva plnými hrsťami svoj vycibrený talent. Suffocating The Bloom nie je až tak úplne dokonalý album, ale kvalitatívne je na veľmi vysokej úrovni takže to zaokrúhlim smerom hore.