Spock's Beard - The Light (1995)
Reakce na recenzi:
Brano - @ 11.12.2012
Veru nestáva sa často aby nejaká skupina prišla s takým silným debutom, ako sa to podarilo práve formácii Spock´s Beard. Akási koncepčná a kompozičná kostra tohto albumu vznikala už v rokoch 1990-91 v hlavách multitalentovaného génia Neala Morsa a jeho brata Alana. Vtedy existujúca idea vzniku vlastnej fungujúcej hudobnej skupiny sa postupne pretavila do reality príchodom basáka Dave Merosa a bubeníka Nicka D´Virgilia a Spock´s Beard boli na svete. Dnes je už irelevantné či pôvod názvu skupiny pochádza zo známeho sci-fi seriálu, alebo ako inšpirácia poslúžil bradatý havko Spock. The Light skupina nahrávala v roku 1994 a svetlo sveta uzrel nasledujúci rok. Nielen hudobná kritika, ale aj progrockoví fandovia prijali album s nadšením.
Titulná štvrťhodinovka The Light - Neal Morse spieva drsným zastretým hlasom, ktorý sa vyčistí do kryštálovo čistej formy až v tretej časti Garden People. So Seňorom Valascom (6) prídu hravé a svieže latinsko-americké rytmy a v Return of The Horrible Catfish Man - Neal ohromí brutálnym chraplákom až z toho mrazí. Sviežosť a spontánnosť pokračuje na nasledujúcej Go The Way You Go. Tu je už badateľná typická morseovská melodika, pútavé inštrumentálne časti a umne načasovaná gradácia. Megaopus The Water je kapitola sama o sebe. 23 minútová hudobná púť spleťou nálad, emócií a zážitkov od výmyslu sveta. Efektne vystavané giantovské vokály, prekvapivé zvraty a paradoxy typu Fuck You/I´m Sorry... vyzúrený Neal reve Fuck Youuu! a následne úplne nečakané zjemnenie v podobe I´m so Sorry... Súboj extrémov. Ale celá táto emočná labilita je veľmi veľmi pôsobivá a úprimná. Hnev a následná ľútosť. Reach For The Sky je zavŕšenie tohto opusu, akási očistná oslobodzujúca katarzia až na hranici extázy. On The Edge je záverečný priamočiary odpalovák, ktorý vkusne uzatvára túto veľmi vydarenú debutovú kolekciu.
Chlapci sa teda vytiahli a na úvod kariéry nahrali fantastický album. Neal spieva spontánne a odviazane (až neviazane) a klávesové nástroje drví a drtí naprosto suverénne. Meros a D´Virgilio obstarali parádnu rytmiku a Alan to všetko posvätil svojou gitarou. The Light je príjemne strávená hodinka dobrej hudby, po uplynutí ktorej nemá človek pocit márnosti.