Reakce na recenzi:

hejkal - @ 09.08.2011

Že Sweet freedom bude posledným albumom, ktorý uzavrie vrcholné obdobie hard rockových titanov Uriah Heep, nemusela skupina okamžite dokazovať. Ale stalo sa.

Pritom úvodný titulný song je podmanivý, balada pretekajúca emóciami, ako sme si od Uriah Heep zvykli. Nasleduje pripomienka prvého albumu, zaťatá tvrďárňa Suicidal man. Čo k nej napísať? Je to taká jednorazová metalovica. Pravdu povediac, chýba jej punc jedinečnosti známy zo skladieb uplynulého obdobia. Keby chcela niekedy malátnosť promo skladbu, mohla by si vybrať skrz-naskrz nudnú záležitosť The shadow and the wind. Keď sa akože rozbehne, mám pocit, že jej niekto uviazal na nohy delové gule. A na truc si do toho ešte aj laláka. So tired rezko ubieha, mohla to byť hitovka. Keby jej to nevyfúkla „Easylivinovka“ Something or nothing. Kým sa k nej dostaneme, je tu ešte slaďák The easy road. Priznávam bez okolkov, že ma z tej slákovej polevy vyslovene bolia nielen zuby, ale aj hlava. No nič, rezká „niečoničná“ následníčka dojem napráva. Mám slabosť pre pomalé posadené ťaživé skladby a I won‘t mind je presne takou. Naživo na bonusovom disku k Live má však ďaleko väčšie grády (a je tam pre istotu dvakrát). A pretože dve skladby po sebe boli obstojné, asi to museli Byron a spol. naschvál totálne skopať do prachu neskutočne hnusnou We got we. Azda iba cez sólo je v nej čo počúvať. Akože hej, basa si tam neustále niečo vyhráva, ale nie je mi celkom jasné, prečo, načo a vôbec, zasa dôjde aj na lalákanie. Záverečný kúsok Dreams navodzuje istú monumentálnosť, dokonca aj v tom um-ta-um-ta rytme, ale Salisbury či Pilgrim to nie je.

Pretože som kompletne obmenil svoju cédétéku vydaniami od Sanctuary z roku 2004, môžem si predlžovať dojmy aj šesticou bonusov, či už je to priemerné béčko singlu What can I do, nevydané skladby Love, hate and fear (toto nemalo nikdy uzrieť svetlo sveta, verte mi, je to des) a Stones throw (akustická pohoda), alebo dokonca predĺžená verzia skladby Dreams (moc jej to neprospelo) a dvojica koncertných kúskov I won‘t mind a So tired.

Ó, áno, album Wonderworld z roku 1974 nepatrí k tým, ktoré by fanúšikovia či zúčastnení (a žijúci) muzikanti radili k úplným vrcholom vrcholnej skupiny. Ale úprimne povedané, oproti ďalším dekádam rockovej sebaparódie je to stále dielo súce na počúvanie. Prikláňam sa k dva a pol hviezdam, pretože ho viac nepočúvam ako počúvam. Ale bacha, oproti Wake the sleeper je tu ešte cítiť aspoň náznak občasného nápadu, nuž rovnako vyfarbím nažlto tri, nech majú hviezdičkoví fetišisti o čom rečniť.