Reakce na recenzi:

hejkal - @ 25.01.2011

Tak a je to tu. Firefly, album, ktorý priviedol Uriah Heep na rázcestie, po ktorom už nikdy nemohlo byť nič také ako predtým. Nový spevák, nový basák...

Neodolám a výnimočne odcitujem niekoľko faktov z pera Dave Linga v booklete CD vydania Expanded de-luxe edition z roku 2004 od Sanctuary Records Group. Hneď úvodná veta je kúzelná: „Uriah Heep sa vrátili ku svojim koreňom.“ David Byron bol len jeden, jeho potenciálni náhradníci však tiež mali cveng. Paula Rodgersa z Bad Company netreba predstavovať, Iana Huntera z Mott The Hoople asi tiež nie, ten údajne dostal ponuku na 5 tisíc libier týždenne, ale odmietol s tým, že sa mu tvorba skupiny nepáči. Ďalší v rade bol David Coverdale (Deep Purple, netvárte sa, že ste to nevedeli), dal prednosť svojmu projektu Whitesnake (a urobil dobre, Uriah Heep s Coverdaleom by som asi nerozdýchal). Na radu Rogera Glovera (Deep Purple, však viete) napokon angažmán zhrabol John Lawton a... tiež dobre urobil.

Kým sa pustím do albumu, cítim potrebu dodať, že Lawton mi v Uriah Heep na tomto albume vôbec nevadí. Naopak, podľa mňa do vtedajšieho soundu kapely dokonale zapadol. A ešte jedno priznanie. Veľmi dlho som z tohto diela poznal iba skladby Who needs me, Sympathy a Firefly (moje generačne staršie okolie žralo výhradne veci s Byronom) a ich komerčný sound mi dosť vadil, takže som silno rozmýšľal, či si kúpim CD (napokon som si povedal, že áno, hlavne kvôli žene, jej sa tie skladby páčili a páčia).

Hneď úvodná skladba The hanging tree prináša závan synťákového zvuku a to ja veru nemusím. Spev sa tvári tvrdo, škoda, že zvyšok kapely je utiahnutý vzadu a okrem toho klávesu sa v nej nič moc nedeje (ak nerátam melodické nenápadité gitarové sólo). Pritom refrén je spevný, keby sa to celé nabudilo, mohla to byť veľmi dobrá vec. Ako napríklad Been away too long, v ktorej sa skupina konečne prebudila a aj s tým synťákom znie prekvapujúco dobre. Who needs me uháňa opreteky, pričom sa nenápadne zalieča masám, kedysi mi táto skladba moc nešla pod nos, dnes v nej predsa len počujem náznak „starých dobrých“ Uriášov. Box tu predvedie jedno zo svojich najenergickejších sól, čo je plus. Wise man mi mierne lezie na nervy. Tu to už s komerčným slaďáčikovaním značne prehnali. Pre zmenu rýchla komercia v podobe Do you know sa dá prežiť, aj keď ákavé a doyouknowové vokály sú dosť stupídne. Rollin’ on ma oslovuje. Má trošku smutnú náladu a tá je mi sympatická. Čo sa dá len z výhradami aplikovať na Sympathy. Toto je vec, v ktorej strašne cítim túžbu o „klasický“ Uriah Heep, ale to by chcelo iného basáka a našliapnuté hammondky. Napriek výhradám to však je jedna z lepších skladieb na Firefly. Titulnú (a záverečnú) skladbu považujem za hroznú. Synťákový slaďák by sa uplatnil aj kdesi v 80’s. Bŕŕ!

Z ôsmich bonusov sú presne štyri zmysluplné (demáče, alternatívne živé verzie a neviem čo ešte skladieb z albumu by mi nechýbali) a dva za to stoja. Ide o B-side Crime of passion, kde konečne občas zaznie poriadny kláves a skladba znesie označenie správny hard rock, a o správne gradujúcu A far better way. Verím, že tieto dve veci by albumu pomohli. Na druhej strane sa nachádza nudný rádiový slaďák I always knew a strašný pokus o disco s priliehavým názvom Dance, dance, dance.

Firefly si občas rád vypočujem, kam sa na toto hrabe neskoršia tvorba Uriášov. Napokon dávam 3,5 hviezdy, pričom prísne polku ukrojím, za ten komerčný prejav a syntetizátorový ošiaľ.

P.S. Pito63 si môže jednu hviezdu pridať, Filozof dve ubrať, Apache pre istotu prepočítať v pomere k celkovému hodnoteniu dosky a ostatní pokojne na tie žlté čudá zabudnite.