Reakce na recenzi:

hejkal - @ 26.03.2023

Keď sa povie tvrdá, drsná, temná muzika, každý si pod tým predstaví čosi iné. Tak to pri subjektívnom vnímaní umenia chodí, nehovoriac o pojmovom aparáte, ktorý si terminologicky vykladáme často voľne, špecificky na základe našich preferencií. A kým slovníková definícia môže napríklad pri prídavnom mene tvrdý hovoriť o „nepoddajnom, odolávajúcom tlaku“ alebo „pôsobiacom na zmysly dojmom ostrosti, drsnosti, strohosti,“ aplikácia v praxi naráža práve na dva momenty z druhej definície – dojem a pôsobenie na zmysly. Niekto v muzike vníma tvrdo, keď Beatles zanôtia Oh darling, please believe me, iní si pod tým pojmom predstavia Speed King od Deep Pruple, no a ďalší vnímajú tvrdosť od Cannibal Corpse ďalej. Ja si pod týmto pojmom zväčša predstavujem „surovosť“ prejavu. A tá sa často prejavuje na koncertných záznamoch, kde sa aj tie najumravnenejšie spolky zbavia štúdiovej sterility a zahrajú tak, ako sa rockových muzikantov patrí.

A potom sú tu kapely, ktoré z ťaživých depresívnych polôh ťažia ako v štúdiu, tak na pódiu. Ba čo viac, na koncertoch sa pozabudnú a ich sound pripomína pilník škrípajúci na kosti pri otvorenej zlomenine. K tomuto extrému sa priblížila aj kapela Van Der Graaf na svojom koncertnom dvojalbume Vital. Do výberu sa dostalo aj pár vzácnych vecí, béčko singla Cat’s Eye – Ship Of Fools, celokapelová verzia Mirror Images z budúcej Hammillovej sólovky pH7, a nealbumové skladby Sci-Finance a Door (neskôr sa zjavili na Hammillových sólovkách). A skladba Killer je oblapená čímsi nazvaným Urban. No a samozrejme, je tu titulná skladba sólového albumu Petra Hammilla – Nadir’s Big Chance. Do celkovej panorámy tektonickej činnosti tvarujúcej muziku skvelo zapadajú.

Záznam zo 16. januára 1978 z londýnskeho Marquee Clubu núka desať skladieb. Zostava sa okrem klasickej štvorice Hammill, Potter, Evans a Jackson rozrástla ako o huslistu Grahama Smitha, tak o hráča na klávesy a čelo Charlesa Dickieho. Ja musím povedať, že neurotické husle mi do soundu kapely skvelo sedia a to aj v rámci starších skladieb, kde tento nástroj neznel.

Na internete sa povaľujú viaceré reakcie fanúšikov, ktorí si sťažujú na kvalitu zvukového záznamu. Mne neprekáža, respektíve mi k celkovému vyzneniu sedí. Jasné, že nie je vyhladený do podoby vykastrovaného naháča (to je druh bezsrstého psa), ale mne sa páčia chuchvalce.

Osobne tento koncertný album mám rád a považujem ho za výborný kúsok, i keď súhlasím s tým, že nie je pre každého a až na skalných fanúšikov kapely sa mu určite často stane, že ho poslucháč zhrozene/znechutene odmietne.