moonySK - @ 17.04.2012 | #

RELAYER.

Keď som sa nedávno znovu zbláznil do Yes, toto LP som predtým vôbec nemal napočúvané. Kdesi som zachytil To Be Over z Queen Park Rangers, ale kvôli zvukovej stránke som si ju nemohol vychutnať. No keď som sa raz vybral trochu popozerať ceny placiek na internet, zbadal som jednu šokujúcu. V akcii tam vtedy mal jeden súkromník túto platňu (prvé anglické vydanie) v úplne skvelom stave za 9 eur!!! Nemohol som odolať a tak ma platňa čakala na pošte o pár dní neskôr. Zapol som gramec, vložil som nádhernú platňu do prehrávača a obal som postavil pred seba. A v tom...

Z reprákov sa ozval začiatok "The Gates of Delirium" - jemné šumenie Morazovych kláves a Whiteovej hajtky s flažoletmi Steva Howea a pomyslel som si - starí dobrí Yes. Keď sa úvodná téma "Prelude" presunula do nepravidelného "la-la-lala" začal som iba dúfať - prosím nesklam ma! Zrazu som sa ocitol len pred samotným Andersonom a jeho akustickou gitarou a keď sa pridala celá kapela celý som bol zaliaty radosťou. Akokeby vychádzalo slnko nad celým tým nepekným dňom keď pršalo, blesky šľahali a kvapky stekali na zarosené okno. Ale čo to - opus sa začal uberať (nebojím sa povedať) hard-rockovým smerom, aby sa znovu vrátil do čarokrásnych vôd anjelskeho hlasu Jona Andersona. Zostáva tu sám iba s vokálmi Squirea a Howea - a v tom sa znovu téma začína rozvíjať najprv popri čudnom beate basgitaristu a bubeníka do "repeatu" hard-rockovej témy. A zrazu prichádza druhá časť "Battle" kde hrá Alan rytmičák o dobu dopredu a objavia sa tú sóla nádejného klávesáka Patricka Moraza a už vtedy legendy elektrickej gitary Steva Howea. Druhá časť naberá na obrátkach keď tu prichádza veľmi zvláštna pasáž, kde hrá Chris Squire nepravidelné basové ostináto. Počuť tu zvuk rinčiacich mečov a brnení, dokonca občas mám pocit ako keby som začul aj ručiacich fanúšikov na koncerte. Téma graduje a po tzv. kapelnej explózií prichádza posledná, tretia pasáž "Battle", keď tu Morazov moog a Howeova slide gitara spolu s kapelou hrajú znovu úplne nepravidelný rytmus a zakončujú celú "Battle" ešte pár ozvenami z ticha. A potom prichádza kľud po bitke, čarokrásna pasáž "Soon" ktorá ma aj po toľkých prehraniach doháňa k slzám. Znovu tu vedie prekrásny hlas a slide gitara. Postupne sa posledný krát pridajú bicie a vo veľkolepom finále sa postupne stíši celá hudba, aby dala vyniknúť posledným tónom gitary a klávesov.

Keď po dvadsiatich minútach znovu otvorím oči, ovanie ma jemné "trilikanie" Morazových klávesov a ja si začnem myslieť...nie nezačnem, pretože ma zrazu preruší tupý Alanov rytmičák a je to jasné - zasa nejaký experiment Yes. Nastupuje basa a znovu opakujú úvod až kým Alan nezahrá krátke sólo na bicích a ustáli sa na "šestnástinkovom" rytme v doprovode z úžasným (?funky? - pripomína mi nejaké Bondovky) riffom Chrisa Squirea. Pridá sa celá kapela spolu s vokálmi a hrajú nepravidelný rytmus až kým nevygradujú až do Steveovho úžasného sóla. Pridá sa Patrick a spoločne hrajú asi dve minúty v božských výšinách - a tu zrazu prichádza na scénu krátka sloha Jona Andersona spolu s tichou gitarou a v tom sa všetko opakuje ako na začiatku - trilikanie, Alan a riff. Steve potom opakuje Squireov riff na slide gitare najprv pomaly, potom rýchlo a potom zase pomaly aby to prerušilo zábavné/strašidelné zborové "cha-cha". Prichádza Moog Patricka Moraza a téma sa znovu opakuje v rôznych rýchlostiach až kým nevyústi znovu v "cha-cha" a v strhujúci záver. Osobne považujem skladbu "Sound Chaser".

Prichádza posledná skladba "To Be Over", ktorú snáď nebudem ani rozoberať, len poviem že to, čo páni v tejto skladbe spravili ma občas doháňa k slzám a eufórií z toho, že mám sluch a ním počujem tie nádherné veci, ktoré kedy Yes spravili.

Tento album je možno na prvé počutie nestráviteľný, ale určite zásadný. Je jeden z mojich obľúbených, možno po Fragile najobľúbenejší.

5

Petr Gratias @ 17.04.2012 18:21:52 | #
Moony SK...
hezky vyjádřené pocity.... Líbí se mi to.
Relayer respektuji, ale nikdy jsem si ho nekoupil.
Možná jsi mě právě teď navnadil, že to udělám.
Patrick Moraz sice není Rick Wakeman (ale určitě je zajímavější než Tony Kaye), ale právě ta změna může být vzrušující pro další proměny yesovského artrocku a progrocku...
Díky!