Reakce na recenzi:

hejkal - @ 15.06.2013

Každý rockový hudobník, nech je akokoľvek geniálny či výnimočný, občas prepadne mánii dokázať si, že on má na to, aby sa spojil s orchestrom a stvoril vážne sa tváriacu vážnu hudbu. Táto túžba, zanechať po sebe pomník obdivovaný na večné časy a nikdy inak, len málokedy dosiahne svoj cieľ, ale to neznamená, že by sa oň rockeri nemali čas od času pokúšať. Ktovie, možno tá povestná motyka raz vystrelí. Nová zostava kapely Mahavishnu Orchestra vedená McLaughlinom sa sčuchla s Londýnskym symfonickým orchestrom a v roku 1974 vrhla na svetlo sveta dieťa menom Apocalypse. Kto by nechcel mať tak definitívneho potomka, všakže?

Úvod je naozaj klasicistický, jemný, ale zároveň trošku chmúrny, s náznakom budúceho nešťastia. Však sa to aj volá, že Power of love. Hlboké sláky, šum činelov, štvrťhodinová nálož Vision is a naked sword konečne predstaví aj kapelu, Walden dokazuje, že jeho bubnovanie je neskutočné, i keď ho určite neprepočujete. Niečo podobné platí aj o Jean Luc-Pontym, husle vo mne vyvolávajú pocity ulahodenia a Mahavishnu Orchestra s nimi našťastie koketovala s úspešnosťou presahujúcou ľubovoľný súčet dvorných panien na francúzskom dvore. Ale čo to! V Smile of the beyond si berie slovo nežná speváčka a z kapely razom nie je inštrumentálne teleso! Keďže ju prvé tri minúty sprevádza iba orchester, je to akoby bol človek v nejakej opere na predstavení a nie v kutici vymedzenej počúvaniu džez rockových orgií. Potom sa však vráti kapela, vykopne sláčikových frakistov a zaspomína na klasické fusion, akurát tu máme nejaké spevy v pozadí. V závere skladba opíše kruh, to však sotva niekto nečakal. Wings of karma robí navlas to isté, akurát bez spevu. Orchester ticho trilkuje, nastúpi kapela s obligátnym onanovaním (prvý ra si výraznejšie všímam basu) a finále patrí opäť suchárom hrajúcim z nôt. Hymn to him má takmer dvadsať minút. Uspávanka orchestra a gitary je dlhá, ale nebojte sa, premelie sa tu všetko, čo už na albume bolo, takže si to všetko pekne zhrnieme a je koniec.

Keďže k tomuto albumu som sa dostal až v tomto miléniu, nemám naň žiadne špecifické spomienky. Je to strašne vážny album, ktorý by zabil pointu akékoľvek brilantného vtipu. Avšak, neprekáža mi to. Naopak, celkom ma baví, rozhodne viac ako keď sa k tomuto kroku odhodlal kedysi dávno John Lord s Deep Purple. Keď som sám, pomáha mi udržovať jemný splín a to veru nedokáže hocičo.