Reakce na recenzi:

hejkal - @ 21.01.2014

K debutu SBB (eponymnému, aby bolo jasné) z roku 1974 som sa dostal až v dobiehajúcej ére CD, a teda nie až tak dávno. Ako v tej dobe bývalo občasným zvykom, debut bol nahraný koncertne. Aj tu je možné sa dohadovať, nakoľko do toho zasahovali financie alebo miesto a doba vzniku.

Šesť skladieb veští dlhé minutáže, ale na úvod je tu iba klavírna meditácia I need you baby s občasným vokálnym prvkom, nič, čo by ste chceli počuť na rockovom koncerte. To Odlot je, ako sa vraví, iná čierna tekutina. Bubeník sa rozkokoší, nastúpi fusion smršť ako z nevľúdnej predpovede počasia a inak je to akýsi psychedelický trip do tých častí neprebádaného kontinentu, kde aj pohľad na okolitú krajinu prináša akurát zmätok a neistotu. Spevák stoná s vervou hypochondra v žiare reflektorov a nástroje mu zdarne sekundujú (pozn. pre zvrhlíkov – to „se-“ nie je predpona). Ak si neviete predstaviť, ako kvília hynúce veľryby, skúste sa započúvať do prítomných gitarových blúznení. Človek ani nevie, kedy sa z toho stáva panoptikum nazvané Wizje. Začínam chápať, ako sa asi musí cítiť gravidná slonica, dva roky ťarchavosti nie sú žiadna slasť, ťažoba sa stupňuje a gitarista nemá a nemá dosť. Vďaka modernej vede a rôznym nadpozemským veličinám za inkubátory! Tie sa tu zjavia v podobe klavírnej medzihry. Trilkuje ako sláviky zjari, kým ich jarí lovci nepozatvárajú do klietok. Pridá sa aj nejaké to krovie, dokonca spev, čo viac si milovník zverstva môže priať. Samozrejme, najviac ma baví bubenícka exhibícia, pri troche predstavivosti z nej má človek pocit, že v tej neprebádanej džungli narazil na prívetivých domorodcov, ktorí ho vrúcne pozvali na obed, v ktorom figuruje ako hlavný chod. A už sa varí, už to hustne, mňam. Vždy, keď sa ozve klavír, poslucháč v dobrom slova zmysle usína. Zostalo we mnie je slaďáčik, nuž trvá znesiteľne dlho (cca šesť minút), opäť sa prezentuje aj spevák. Obraz po bitwie, už názov evokuje diskusné fóra na nemenovanom hudobnom sídle, a veru hej! Kakofónia bezobsažných zvukov na privítanie, psychicky nestabilné skuvíňanie do ticha, najväčším provokatérom je napokon gitarista. Záverečné vypustenie vetrov je už potom iba čerešničkou na torte. Figo-fago by podľa názvu sotvakto podozrieval, že pôjde o blues, a predsa! Ústna harmonika preverí schopnosť interpreta zvládať policajné kontroly zamerané na nafukovanie balónov, rytmika s gitarou sa dosýta vyjašia, spevák sa snaží znieť ako potomok uhoľnej bane a gravitačného kolapsu niekdajšej hviezdy... Aj keď sa trošku stráca, je to živák, nuž sa niet čo čudovať. Skrátka, skvelý „džem“ na záver nič nepokazí.

Kto nehral v kapele, asi celkom nepochopí, ako ťažko sa podobná formálne uvoľnená muzika hrá naživo, ale je to prča a Skrzek a spol. to zvládali majstrovsky. Parádna porcia džezrockového haluzenia, občas dobre padne. Nech nikto nevraví, že za železnou oponou nemohla vznikať podnetná progresívna hudba. Škoda, že ju nezborili už v šesťdesiatom ôsmom, možno by sa západná rocková vlna preliala aj u nás v miere, že by sme boli priraďovaní kamsi k holandskej a podobným scénam. Špekulácie bokom, SBB patrila právom k vrcholným predstaviteľom rockového hľadačstva východného (severovýchodného?) bloku.