Reakce na recenzi:

Brano - @ 27.07.2010

Pride považujem za pokračovateľa debutu kapely Sons from the lion cage. Naznačuje to už názov prvej pecky Welcome to the cage. Vitajte v klietke! Úvod teda poriadne zostra a keď ste náhodou unavení a ospalí alebo trebárs po opici :-), tak tento nárez vás dostatočne preberie. Nolanove klávesy sú až elektrizujúce a nový spevák Paul Wrightson spieva neuveriteľne oduševnene. Refrén je až frenetický a neuveriteľne chytľavý. Crying for the help 5, 6... sú krátke inštrumentálne klávesové skladbičky tak pôsobivé, že si ich kľudne viem predstaviť aj v sólovom repertoári napríklad takého Ricka Wakemana z Yes alebo nášho geniálneho Mariána Vargu. Empire of a thousand days je ďaľšia vydarená vec s jednoznačnými progrockovými ambíciami. Najmä inštrumentálne pasáže sú úchvatné, opäť výrazné Nolanove klávesy korunuje krátka pasáž s mohutným kostolným organom. Keith Moore to všetko vyšperkuje až floydovskými precítenými sólami. Medusa je krehká romantická skladba znovu skvele zaspievaná Wrightsonom. Škoda, že bola až taká veľká animozita medzi ním a basákom Jowittom, ktorá nakoniec vyústila k rozpadu tejto zostavy po nasledujúcom majstrovskom albume The visitor. Pri ďaľšom dieli Crying for help to už nevydržím a pri refréne " Help me, heeelp me..." sa pridávam k Wrightsonovi aj ja a schuti si na plné hrdlo zahulákam, na čom sa vždy dobre baví moja žena :-)). No keby ma počul aj samotný Wrightson asi by sa pučil od smiechu. Mimochodom neviem, kam sa tento vynikajúci spevák po odchode z Arény stratil. Pri všetkej úcte k Robovi Sowdenovi(súčasný spevák) považujem práve Paula za najlepšieho vokalistu, akého kedy Arena mala. Mal som tú česť nekoľkokrát navštíviť ich úžasné koncerty. Páni pôsobia mimo pódia skromným dojmom bez nejakých hviezdnych manierov a klávesový čarodejník Clive Nolan je nich asi najnenápadnejší. Pomenší chlapík, trochu neforemnej postavy s mierne odstávajúcim bruškom, dlhé vlasy zopnuté vzadu gumičkou a na nose dioptrické okuliare s okrúhlym rámom v štýle Johna Lennona. Pred koncertom som sa na pár sekúnd dostal do jeho tesnej blízkosti a ja dvojmetrový a 115 kilový hromotĺk som vedľa neho vyzeral ako obor. Keď však Clive vyšiel na pódium, mal na sebe dlhý čierny kožený kabát, vlasy rozpustené, v tvári výraz maximálneho sústredenia a keď začal krotiť všetky tie Korgy a Yamahy... až vtedy som si plne uvedomil, že sa jedná o skutočne nesmierne silnú a charizmatickú osobnosť. Hotový klávesový boh. Koncerty Areny vždy stáli za to a nikdy som neodchádzal domov sklamaný. Po takomto zážitku som mal vždy baterky dobité pozitívnymi a povznášajúcimi emóciami ešte niekoľko dní. Album hodnotím štyrmi hviezdičkami, pretože nasledujúci o dva roky vydaný štúdiový album The Visitor vyniesol Arenu až do závratných (neo)progrockových výšin.