Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.05.2013

Nepatrím k nejakým veľkým fanúšikom fusion. Je to hudba plná muzikantských vrcholov, ale nie vždy má človek náladu štverať sa na Mount Everst, väčšinou stačí výlet po turistických chodníčkoch. Keď sa však dostaví túžba vybočiť, je príjemné vedieť, že tu je aj iný smer. Práve pre toto sa v mojej zbierke nachádzajú starostlivo vyďobané semiačka moderného džez rocku zo 70. Rokov, aby som sa mohol sem-tam hrať na horolezca. Aj preto som si nedávno zakúpil aj dielo Romantic warrior od Return to Forever. Je vyzdvihované do nebies všetkými fusion fanúšikmi i odbornou kritikou, čo je vzácna zhoda, ba až podozrivá.

Pravdu povediac, nečudujem sa. Štyri legendárne osobnosti moderného džezu sa v štýle čo meno, to pojem, vypli k vskutku majstrovskému výkonu. Brutálne technické onánie sú pretkávané atmosférickými medzihrami, hoci vlastne sa tu žiadna „hra“ ani nenachádza, stále sme v nejakej „medzi“ na pomedzí Brownovho pohybu nôt. Kapela sa predsa len neodvážila poslucháčov úplne odrovnať, a preto svoje vyhrávanie rozdelila na tradičné úseky s pomenovaním, napr. Medieval overture a pod. Celkovo je tu teda šesť „skladieb“, kde sa nespieva, iba rôzne muzicíruje, niekedy vcelku melodicky (Majestic dance), inokedy zasa značne funky (Sorceress), nech sa podobné formácie tvárili a tvária neviem ako progresívne a novátorsky, tohto neduhu sa nezbavila azda žiadna. Niektoré pasáže pripomínajú feudálne časy (The magician). Akokoľvek sa tu predvádzajú kohúti Corea s Di Meolom, najviac ma baví rytmika, Stanley Clarke je zviera a Lenny White uragán. Keby som sa náhodou dostal do situácie, že by ma mučili a mal by som buď zvoliť najlepšiu skladbu albumu alebo by mi púšťali ľubovoľný hip-hop, techno, disco, funky, Madonnu, či nebodaj U2, tak by som asi napokon zvolil jednu z dvoch brutálnych machrovačiek Romantic warrior alebo Duel of the jester and the tyrant (part I & part II).

Keď fusion, tak takto.