Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.04.2012

O československých kapelách píšem nerád. Nechce sa mi do toho a je to dané tým, že tunajší životný priestor je malý, každý každého pozná a kým nie sú všetci protagonisti po smrti, najlepšie aj s ich fanúšikmi, tak z toho hrozí zbytočná zlá krv. Čo je naše, to berieme ako vlastné a každý dotyk nedotknuteľného býva posudzovaný s reakciou nie nepodobnou vendete. Nie, že by zo mňa ubudlo, keď sa prípadne stanem terčom otázok typu - A ty si čo dokázal? Zahráš to? - masochisticky ich však nevyhľadávam. Aby bolo jasné, myslím si, že naša scéna bola priúzka a podmienky boli neprajné, nuž sme sa na svetovú vedúcu produkciu nechytali. Áno, mali sme a máme stále niekoľko interpretov a zoskupení, ktorí a ktoré mali a majú na to, aby sa vo svete nestratili. Nemá zmysel spomínať Collegium Musicum, Fermátu, Flamengo a tak ďalej, každý patriot určite vysúka z rukáva viac mien než ja. Inšpirácia vo svete u nich nebola na škodu, vždy sa však pousmejem, keď sa nadšenci rozplývajú nad tým, ako boli lepší než svetové veličiny a ako ľavou zadnou priniesli čosi, z čoho by zvyšok zemegule padol na zadok. Ospravedlňujem sa, že to možno vyznieva znevažujúco, ale myslím to tak, že sa tie naše malé fragmenty normálnej hudby, vďaka za ne, skôr urputne snažili prinášať kvalitu, ale sotva novátorské svetové trendy. Osobne mi to vôbec neprekáža, nazdávam sa však, že niektoré ospevujúce chorály znejú ako mierna strata súdnosti. A ja radšej strácam súdnosť pri zahraničných skupinách. Tak to tolerujte, ďakujem.

Energit som prvý raz počul z jedného televízneho bigbítového seriálu a chripľavá blues rocková skladba Freedom ma totálne dostala. Skvelé vydanie kompletu z roku 2008 však ponúka úplne inú hudbu, ale nepredbiehajme.

Že pôjde o ľahké fusion, je jasné od prvého nástupu nástrojov, nedá sa prepočuť saxofón a následne sa pridáva tajuplná perkusijná pasáž. Ráno (Part I.) evidentne okupovalo celú jednu stranu platne, nuž sa dostavia očakávané rozvláčne džezoidné inštrumentácie, ešte, aby poslucháča privítalo niečo nečakané! Náladovka plná priam ambientnej kulisovej hudby si menší priestor ani nezaslúži, komu by sa podobné meditácie chcelo končiť po piatich či desiatich minútach, všakže. A pokojné plochy ovládajú aj zvyšok albumu, či už je to Paprsek ranního slunce (zdá sa, že tunajší džezmeni moc neflámujú, keď dokážu preciťovať rannú pohodu) alebo uspávankový Nočný motýľ, v ktorom niekto zabudol oznámiť klaviristovi, že bar je prázdny. Ba čo viac, ešte aj basák mrmle ako medveď počas zimného spánku. Celkom mi nie je jasné, prečo aj druhú stranu platne netvorila jedna skladba, taká Apoteóza aj tak plynie v nastolenom duchu, akoby si muzikanti dali stoptime a nie ďalšiu vec (jasné, menoslov hudobníkov a termíny nahrávaní na toto dávajú odpoveď, ale berte to ako malé zamyslenie). Ráno na dve časti, to mi pripomína moment, kedy sa mi nechce z postele a ešte raz nakrátko zaspím, kým ma nepreplieska deň. Ráno (Part II.) haluzí v korunách stromov tak, aby nedajbože nepolámal vetvy, či nesfúkol lístoček, slovom, je to pokojné bublikanie bez pevnej štruktúry.

Bonusy prinášajú niekoľko (trojicu) skladieb z rôznych épéčiek či dielní a toľko isto koncertných nahrávok. Kým malátny Zelený satén pokračuje v načatej ospalej atmoške, hrozivejší Soumrak prebudí rockovejšiu dušu a neerotický Superstimulátor následne poriadne zdrsnie, dokonca sa konečne predvedie aj bubeník, čo mi inak doteraz dosť chýbalo, fusion predsa na machrujúcich bubeníkoch stojí! Koncertné trio skladieb si dvakrát pripomenie ráno (a vinou špinavého zvuku je to lepšie než zo štúdia) a raz sa ozve poletujúci kúsok Flying. A to je let vskutku dračí, džez ROCKový a nemilosrdný. Na takéhoto jaštera by bol aj Bilbo krátky.

Solídne prezentovaná kulisová fusion hudba, pridávam jednu hviezdu za tú "našskosť" a Superstimulátor a Flying. Je zaujímavé, že sa u nás darilo práve džezu, v ktorom sa toho moc nenaspievalo, asi to súdruhom v komisiách ubralo starosť s hľadaním protisocialistických očividností v textoch beztak plných inotajov (dnes sú inotaje a skryté významy tak chorobne vpletené do tunajších literárnych prejavov, že ich striedmosť sa automaticky považuje za niečo podradné a pritom ide iba o prejav diktatúrou nepostihnutej mysle, snáď sa to raz zlepší).