Reakce na recenzi:

Frozen Dreams - @ 20.06.2012

Ako začať recenziu, na jeden z albumov, ktorý významným spôsobom zmenil môj pohľad na Progresívnu hudbu a zároveň ma priviedol k Progresívnemu Rocku? Ako opísať niečo tak emocionálne krásne, plné rozličných, zväčša veľmi melancholických, smutných, temných a znepokojujúcich nálad na ktorých výčet ľudská reč ani nestačí? Lásku ako takú, nie je možné niekedy opísať racionálnymi argumentmi a často ostávame len pri konštatovaní, že tú osobu alebo vec milujeme a cítime to tak. Hudba Opeth je práve o rozličných emóciách, ktoré človek buď cíti a je touto hudbou úplne ohromený a pohltený alebo mu príde nudná a vcelku nič extra hovoriaca.
Vo svojej recenzii sa pokúsim aspoň z časti priblížiť základné informácie o albume, jeho hudobnú a textovú stránku, aby mali ľudia nepoznačení hudbou Opeth aspoň približnú predstavu, čo môžu od albumu očakávať a budem veľmi rád, ak sa niektorím aj na základe mojej recenzie Opeth zapáčia v prípade, že ich táto skupina nejakým spôsobom obchádzala.
Album Still Life z roku 1999 je štvrtým radovým a zároveň druhým koncepčným albumom skupiny, ktorého príbeh nechcem špecifikovať až príliš do detailov, pretože by som nechcel ukrátiť mladých fanúšikov od jeho odkrývania postupne. Prezradím však, že album je silne kritický voči kresťanskému stredovekému zriadeniu a rozpráva príbeh lásky nepomenovaného hlavného hrdinu a jeho lásky Melindy. Hlavný hrdina je vyhnaný, pretože nezdieľa kresťanskú vieru. Po pätnástich rokoch odlúčenia od svojej lásky sa vracia späť aby si Melindu odviedol zo sebou, ale čakajú ho nemilé prekvapenia. V tomto momente sa začína náš album.
Čo sa týka hudobnej stránky, Still Life je jednoznačne v porovnaní s predchádzajúcimi troma albumami najviac progresívny, má však podľa môjho názoru najbližšie k My Arms, Your Hearse hlavne svojími disonantnými/disharmonickými Death/Doomovými riffmi, ktoré sa striedajú s akustickými melodickými časťami a je od svojho predchodcu jemnejší z ešte premyslenejšími a komplexnejšími štruktúrami. Na druhej strane, ale určite nie je až tak surový a vsádza hlavne na veľmi špecifickú atmosféru, ktorá doslova pohlcuje poslucháča a ak zároveň čítate aj textovú stránku spolu s hudbou, Váš celkový dojem bude dvojnásobný a doslova budete prežívať každý moment v deji. Texty však nie sú písané veľmi jednoznačne a budete musieť miestami zapojiť aj svoju fantáziu, pretože je väčšina textov napísaná veľmi metaforicky. Mikael Akerfeldt je čistý Poet. Čo sa týka jeho speváckeho prejavu, absolútne excelentne zvláda hlboký Death Metalový Growl, ale takisto krásne emocionálne precítený čistý spev. V tom je aj najväčšia sila tvorby Opeth. Či už je to striedanie Mikaelového vokálu, takisto je to aj so striedaním brutálnych a melodických pasáži, ktoré sa zároveň preplietajú úplne prirodzene a plynulo, až má človek pocit, že kombinácia Death/Doom Metalu a Progresívneho Rocku tu bola odjakživa. Od Death/Doomového vyznenia však neočakávajte blast beat a dvojkopáky na každom mieste. Riffy a sóla ako také tiež nie sú prehnane exibicionistické za účelom predvedenia, čo všetko dokážem zahrať, ale ide hlavne o celkový dojem hrania skupiny, ktorá vytvorila skutočne silné skladby s ohromnou hĺbkou a práve týmto skladbám prispôsobila svoju hru.
Rozmýšľal som nad tým, že opíšem každú skladbu samostatne, ale podľa mňa to nemá význam, pretože sú všetky skladby úplne jedinečné a jedna od druhej dosť odlišná. Za vrcholy albumu by som však určil prvú skladbu The Moor, ktorá je jednoznačne jedna z najlepších skladieb skupiny a na ktorej môžeme počuť celé majstrovstvo Opeth so striedaním temných akustických pasáži, temných riffov, ale takisto krásne melancholických akustických pasáži s anjelským Mikaelovým spevom. Za druhý vrchol albumu považujem polobaladu Face Of Melinda, ktorá sa začína takmer až Jazzovým feelingom. Jej najväčšia sila však udrie v polovici skladby, kde sa zlomí do grandiózneho emocionálneho finále. Tretím vrcholom je pre mňa pravdepodobne najtvrdšia a najtemnejšia skladba albumu – Serenity Painted Death, so svojou časťou od 02:07 je jednoducho dych berúca.
S vypisovaním skladieb by som mohol pokračovať do nekonečna, ale podľa mňa to nemá význam, pretože sú všetky jedinečné. Opethu sa podaril vo svojej dobe neuveriteľný skladateľský a muzikantský pokrok v porovnaní s ich prvými dvoma albumami, ktoré už sami o sebe boli veľmi silné, len trpeli trochu nedomyslenými štruktúrami. Trojlístok albumov My Arms, Your Hearse – Still Life a Blackwater Park môžeme chápať ako kvalitatívnu kulmináciu skupiny, ktorá sa nezameniteľným spôsobom zapísala do (nielen) metalovej histórie.