Reakce na recenzi:

alienshore - @ 20.04.2014

Je pre mňa zaujímavé pozerať sa na Opeth z retrospektívy a hľadať súvislosti. Keďže považujem albumy Deliverence a Damnation za veľmi dôležité pre ich kariéru, tak sa ponúka pohľad na to kam sa vlastne Mikael Åkerfeldt posunul po týchto dvoch skvostoch. Ghost Reveries totižto vôbec nerecykluje predošlé nahrávky, ale jednoznačne napreduje v ťažkotonážnom prog-metale do veľmi sofistikovanej podoby. Samozrejme svoj trademark si zachovávajú, veď by to nakoniec nebol Opeth. Sú tu akustické vyhrávky, death-metalový vokál a tradične dlhé kompozície čerpajúce z extrémnych štýlov a progresívneho rocku. Veľmi dobrým nápadom bolo prijať ďalšieho člena do kapely a to istého Per Wiberga, ktorý sa zhostil svojej úlohy klávesáka tým najlepším možným spôsobom. Práve širšie využitie klávesových plôch a rôznych zvukov dáva albumu neobyčajne svieži závan, ktorý odlišuje Ghost Reveries od predošlých albumov.

Lyrický koncept ma teda nijako neoslovuje, keďže sa venuje okultnej tématike. Texty sú však zakódované abstraktnými obrazcami, ktorým rozumie pravdepodobne len Mikael Åkerfeldt. Zvuk sa podarilo vypilovať opäť do absolútnej dokonalosti s pomocou známeho producenta Jensa Bogrena. Čo ma však najviac dostalo na kolená je samotná hudba. Åkerfeldt totižto zložil (asi sa budem opakovať) jeden zo svojich najsilnejších autorských počinov a to má za sebou už niekoľko skutočne významných albumov. Ghost Reveries má nápaditú retro atmosféru aj vďaka spomenutým klávesám, no je tu čosi čo postavilo Opeth trochu do iného svetla a tým sú jednoznačne úžasne znejúce aranžmány. Dýcha to tu v mnohom 70-tými rokmi, no práve fantastická produkcia posunula skladby do veľmi špecifickej polohy. Åkerfeldt sa pohráva s melódiami ako majster-maliar so štetcom. Podobne nenásilne a veľmi plynulo sa prechádza z death-metalových pasáží do čisto prog-rockových. Začína to viac pripomínať zvukom aj hudobným smerovaním práve ten progresívny rock/metal a Åkerfeldt aj týmto dáva najavo kam sa asi v budúcnosti bude uberať tvorba Opeth.

Doslova progresívne hody ponúka hneď prvá nakladačka Ghost Of Perdition. Prog-rockové pasáže sú absolútne nádherné a všetky zmeny majú veľmi jednoliaty charakter. Výrazné klávesy zabalené do zvuku hammond sú ozdobou songu The Baying Of The Hounds. Mikael Åkerfeldt spieva čistým hlasom čím ďalej tým lepšie a niektoré melodické úseky mi navodzujú až zimomriavkové stavy. Pri skladbe Atonement by som sa určite pozastavil, pretože tu je jasne počuť že Opeth dokáže priniesť aj nové a zaujímavé myšlienky do svojej hudby. Je nasiakla východnými motívmi, ale spôsobom ktorý mi je veľmi sympatický a príjemne plynie počas celej svojej dĺžky. Niečo podobné by som aplikoval aj na dlhometrážnu Reverie/Harlequin Forest, ktorá napriek tomu že je tvrdá netlačí zbytočne na pílu. Pomaly sa plaziaci gitarový motív je jednoducho brilantný a zaujal ma aj nápaditý koniec, ktorý odkazuje na ich klasický song Deliverence, no znie to samozrejme odlišne. K Hours Of Wealth nemám slov, je to zhudobnená poézia tónov a melódií. Pritvrdzuje sa opäť dlhšou a mysticky znejúcou The Grand Conjuration. Skladba obsahuje niekoľko parádnych momentov v podobe riffov, melotrónu a Åkerfeldtových growling vokálov. Isolation Years uzatvára album relaxačne s dojímavou melódiou a posmutnelou atmosférou, ktorú dokážu vykúzliť asi len Opeth. Bonusová skladba Soldier Of Fortune od Deep Purple je rocková balada balád a Opeth týmto len potvrdili kam tiahnú ich muzikantské duše.

Mikael Åkerfeldt vlastne povedal všetko čo mohol, ak teda vezmeme do úvahy spojenie death-metalu a progresívneho rocku. Aj nasledujúci album Watershed (popri jeho nespornej kvalite) bol jasným signálom, že toto už nemôže byť cesta ktorou sa bude Opeth uberať, pretože zákonite by to zachádzalo do vykrádania seba samého. Zmena, s ktorou prišli na Heritage bola jediným možným riešením a Åkerfeldtovi ponúka klasickejší progresívny rock a metal širšie manévrovacie možnosti ako do značnej miery výrazovo oklieštený death-metal. Ghost Reveries je posledným albumom podľa môjho názoru najlepšej zostavy Opeth a odchádza skvelý gitarista Peter Lindgren a nasleduje ho aj nemenej dobrý bubeník Martin Lopez. Ukončila sa tak jedna kapitola tejto zásadnej a štýlotvornej kapely. Ghost Reveries je síce taktiež temnejšou nahrávkou, ale vo svojej vrcholnej sofistikovanosti len ťažko nájde konkurenciu.