Reakce na recenzi:

adam - @ 25.05.2015

Tak po piatom vypočutí môžem zodpovedne prehlásiť že je to pridlhé.

Toto "pokračovanie" WOIIFTM (faza 1), Lumpy Gravy (faza 2) vznikalo ako hovorené slovo v 1967 súčasne s oboma albumami. Vznikalo ako dialógy "klavírnych ľudí", čo v praxi znamená že Frank zistil že ak človek rozpráva blízko klavírnych strún, tieto rezonujú. Takto nahrali dlhé diskusie o rôznych témach netémach. Viac asi netémach. K dialógom sa vrátil v 1991 a 1992 keď k nim donahrával ďalšie s inými ľuďmi ako v 1967 a donahrával k ním synclavierovú hudbu. Hudobne sa to nachádza niekde ako Jazz from hell, a bootleg resolver+brutality. Je to čistá alektronika šmrncnutá orchestrom, ktorý sa spolupodiela na tejto pokusnej akcii.

Album je po hudobnej stránke fantastický. Frank cítil že je koniec a v rokoch 1991-1993 makal o dušu a je to cítiť. Hudba drží pokope, graduje, dialógy reminiscentne dávajú pocit že 60te roky neskončili, ale...

Ako som na začiatku spomenul, je to šialene dlhé. Skoro 2 hodiny v jednej nálade, v relatívne monotónnom synclavierovom zvuku (aj keď určite sa dá argumentovať že synclavier je vlastne najpestrejší nástroj s neobmedzenou plejádou zvukov) to ani orchester nevytrhne. Keby to stenčil na hodinu, odvážim sa tvrdiť že by to bol jeden z 5 top albumov jeho diskografie. Takto sa motá niekde v závese za Yellow Sharkom, ktorý ale kvality tohto počinu nedosahuje.