Reakce na recenzi:

Brano - @ 02.03.2009

Dámy a páni, vitajte v tajomnom hoteli Paradox. Po odpočítaní v Check in a poskakujúcej ping-pongovej loptičke album otvorí dlhominutážna, yesovsky veľkolepo vystavaná kompozícia s množstvom zaujímavých momentov a nápadov. Krehučká a rozprávková Jealousy je ako pohladenie. V nasledujúcej Hit me with a hit cítiť opäť výrazný vplyv skupiny Yes. Prvá inštrumentálna skladba na tomto cd-Pioneers or aviation je podobne precítená a emotívne poňatá ako Hairless heart od Genesis, iba s tým rozdielom, že pri jej počúvaní nemám ten zvláštny úzkostný pocit v žalúdku. Toto prvé cd sa nesie vo zvláštne smutnej, snivej atmosfére ako keď človek kráča zahmlenou krajinou. Hlavným dôkazom tohto môjho tvrdenia sú najmä skladby Lucy had a dream, Bavarian skies a clivo melancholická Mommy leave the light on. Hmlový opar smútku aspoň čiastočne rozoženie záverečná End on a high note. Do cd prehrávača vkladám cd č.2 a po smútku zrazu nezostane ani stopa. Minor giant steps totiž hýri optimistickými farbami dúhy. Znalému a skúsenému poslucháčovi samozrejme opäť nemôže ujsť odkiaľ páni z TFK čerpali inšpiráciu. Veď nadarmo ich nevolajú "Yes 21.storočia". Druhá skladba Touch my heaven sa náladovo a pocitovo vracia opäť k prvému cd. Kľudne by mohla byť použitá ako scénická hudba k niektorej z hier Bertolta Brechta. Až z toho naskakuje husia koža. A je tu prvá inštrumentálka na tomto cd v podobe The unorthodox dancinglesson. Podľa mňa King Crimson ako vyšití. Nasledujúca Man of the world prináša opäť zmenu. Je to pohodová skladba s chytľavým refrénom, ktorá prináša vytúžený oddych. V "Life will kill you" ma zaujala najmä Roineho takmer bluesová gitara. Veľmi zaujímavá vec. What if got is alone je typická popová "collinsovka" a hlavne úvod mi silno pripomína skladbu Find the way to my heart zo slávneho Collinsovho albumu But seriously (1989). Predposledná, titulná vec je typická chytľavá rádiohitovka, avšak naživo je veľmi pôsobivá. Album končí rozsiahlejšou kompozíciou Blue planet, ktorá načrtáva motívy, ktoré Roine Stolt plne rozvinul až na nasledujúcom albume The sum of no evil. Ale to je už iný príbeh.