Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.07.2014

Ešte ako dieťa som bol neraz svedkom toho, ako sa môj otec „hádal“ so švagrom (popredným českým country hráčom na banjo), že ktorý huslista je najlepší. Otec preferoval Jean-Luc Pontyho, oponent nejakého bluegrassového maniaka, už si nepamätám, koho. Napokon sa vždy zhodli, že odpoveď neexistuje a je to individuálna záležitosť. Osobne ma Pontyho hudba míňala, hoci nejaké platne sme doma mali (spomínam si na A taste for passion, ktovie, kam sa podeli). Album Aurora som si pre časom kúpil u „Hummela“, čo je obchod s hudbou i múzeum jedného významného bratislavského obyvateľa v jednom, za babku vo výpredaji.

Dielo vyšlo v roku 1976, takže je jasné, že huslista známy aj z Mahavishnu Orchestra produkoval dobové fusion. Máme tu sedem skladieb a hneď z úvodu sa začne zostra. Is once enough v podstate rifuje, rytmika si obligátne vypomáha nejakými tými rôznorodo nepravidelnými prechodmi, aby sa nepovedalo, sólovými vstupmi sa prezentuje nadžezlý klavír, premrštená gitara a nástup huslí sa tak dajako logicky očakáva. Kúštik funky podmazu nemôže chýbať, ani fusion nie je ktovieako pestrá muzika (v zmysle novátorstva je na tom dosť podobne ako ktorýkoľvek iný rockový žáner), našťastie si nepotrpím na originalitu pre originalitu. Renaissance pláva v pokojnom mori, Ponty sa podujme role rozprávača a za striedmeho sprievodu ostatných nástrojov si to príjemne užije. Do reči mu vpadne gitarista, aby na svojej španielke vystaval pomerne ukecaný príbeh, za čo mu huslista poďakuje krátkym vstupom koreneným ďalším ohováračom s klavírom pod prstami. Nádherná skladba vhodná na osamelé nudné večera alebo poobedné siesty. Prvá časť titulnej skladby Aurora pokračuje v nízkych hladinách, ale plytčiny to veru nie sú. Istý nepokojný podtón si uchováva ako rytmika, tak huslista, ktorý tento džezíček ovláda ako Putin Rusko. Druhá časť skladby naberá na obrátkach, skladba sa následne prehupne do ďalšej meditačnej polohy, kedy sa v takmer lenivom tempe vyjaší nielen husľový virtuóz, ale aj rovnako postihnutý gitarista. On je to vlastne dosť pokojný album, čo dokazuje aj ďalšia skladba Passenger of the dark. Atmosféru temnoty sa jej však darí navodiť lepšie než sklanej priepasti ležiacej v jaskyni stovky metrov pod povrchom zeme. Aby sa poslucháč nebodaj nestrhol, duch albumu zachováva i Lost forest. Vždy ma bavilo, ako sa hudobníci, ktorí komponujú inštrumentálnu hudbu, vyrovnávajú s názvami skladieb. Zažil som nemenovaného nášho džezového gitaristu, ktorý sa strašne vytešoval, že mu nejaký kamarát pomenoval skladby tak úžasne, že to nedávalo žiadny zmysel. V tomto smere sa Ponty drží pri zemi, „stratený les“ navodzuje istú melanchóliu, ktorá prestupuje celou skladbou. Nepochybujem, že poslucháč obdarený obrazotvornosťou, by zvládol žvatlať čosi o tom, ako nástroje vyjadrujú zaniknutý šum stromov, let hmyzu, láskanie krovín mesačnými lúčmi a podobné vzletné výrazivo, ktoré tak veľmi potrebujú lační žrúti „vyššieho“ umenia. Prakticky rovnako pôsobí i skladba Between you and me, možno je kúštik viac rozkolísaná. Záverečná krátka skladba Walking dream ospalo uzavrie dianie na albume. Kvitujem, že sa Ponty udržal a nenaservíroval nám mätež tónov, pri ktorých vyzerá Blitzkrieg ako slimák po mozgovej porážke (čo je častý problém virtuóznych hráčov).

Výborný album inštrumentálneho fusion, človek by povedal, že priam rutinérsky (ale v dobrom). Všetky dobové klišé sú prítomné, takže kto to má rád, nemá nad čím váhať.