Reakce na recenzi:

alienshore - @ 21.04.2014

Kapela Anathema ma obchádzala pomerne dosť dlho. V podstate ma na ňu upozornil jeden blonďatý a bláznivý kolega z práce, ktorý mi vtedy pustil práve album Judgement. Samozrejme som spozornel, pretože hneď od prvých tónov som identifikoval, že sa jedná o progresívny rock. Spýtal som sa teda čo je to za kapelu a povedal meno Anathema, vtedy mi bolo jasné koľká bije. Neskôr som sa do diela započúval aj pri ceste na koncert do Budapešti (dík Palo!) a v aute znela táto rajsky potemnelá hudba plná čarovných melódií. Dalo sa pri tom úžasne relaxovať a zároveň vnímať krásne hudobné postupy. Odborník na tvorbu skupiny Anathema teda nie som (ale asi to v dohľadnej dobe napravím), ale podľa viacerých indícií patrí album Judgement medzi ich vrcholné kúsky.

Vynikajúci úvod v podobe skladby Deep musí presvedčiť snáď každého prog-rockera o kvalite tejto kapely. Skvelá hitovka s luxusne znejúcimi gitarami a emocionálnym spevom Vincenta Cavanagha. Nemá v podstate cenu rozpitvávať jednotlivé skladby, pretože dielo má veľmi konzistentný charakter. Sú tu pomalšie songy a aj tie čo dajme tomu trochu viac pritlačia na pílu v podobe drsnejších gitár. Silne melancholická a zasnená atmosféra je alfou a omegou tohto diela. Melódie majú patričný náboj a vždy dôjde na nejakú zaujímavú pointu. Klávesové plochy v skladbe Make It Right (F.F.S.) mi pripomínajú štýl Kevina Moorea (ex-Dream Theater) a napr. hneď nasledujúca One Last Goodbye vás dostane nádherným gitarovým sólom a vysoko položeným Vincentovým hlasom. Smutné a pochmúrne nálady patria neodmysliteľne k hudbe Anathema a bez nich by to asi nebolo ono. Zvuk však vysiela do éteru aj pozitívnejšie okamihy, takže je tu zachytená vzácna rovnováha medzi temnotou a svetlom, čo je dôležité pre výsledný pôžitok z hudby. Vincentov brat Daniel Cavanagh si s gitarou dosť dobre rozumie, čo jednak počuť v jeho sólach alebo napr. aj v poslednej a krásne odľahčenej inštrumentálke 2000 & Gone.

Judgement nakoniec skončil v mojej zbierke, pretože takýchto albumov spraví kapela raz možno dvakrát za svoj hudobný život. Spojiť dokopy progresívny a alternatívny rock je záslužný čin a Anathema je v tomto štýle celkom jasným preborníkom. Čistota prejavu totižto nevykazuje žiadne známky balastu alebo absencie vlastného názoru. Inštrumentálna forma nemá nič spoločné s klišéovitým spôsobom hrania a Anathema vďaka svojmu talentu necíti ani potrebu hrať veľa a za každú cenu. Taktiež sa vyhli minimalizmu a podarilo sa im z viacerých aspektov zasiahnuť priamo stred pomyselného terča. Deň a noc splynuli v jedno a hovorí o tom celkom jasne aj predná obálka, ktorá dokonale vystihla podstatu diela. Na tento päťhviezdičkový klenot by sa rozhodne nemalo v budúcnosti zabudnúť.