Reakce na recenzi:

hejkal - @ 25.03.2023

Posledný album Petra Hammilla v 70. rokoch sa volá pH7. Obsahuje jedenásť kratších skladieb a vidieť, že hudobný výraz niekdajších rockerov sa posúva k zvukom, ktoré ovládli 80. roky.

Hammill už v podstate rezignoval na kapelu a hrá si všetko sám. Akurát husle prenechal Grahamovi Smithovi a David Jackson si v troch skladbách zahrá na saxofóne alebo flaute.

Nálada skladieb je skôr pokojná. My Favourite by utíšila i Hulka, Careering funkovo tepe, škoda, že si Hammill nepribral do štúdia rytmiku, takto tie samplované bicie pôsobia dosť umelo, ako nejaké disco, do ktorého nechali kohosi vrieskať. To je vlastne môj najväčší problém s albumom. Chýba mu ľudský rozmer. Nie v zmysle Hammillovej angažovanosti, tá je konštantne silná, ale v zmysle hudobného pôsobenia. Problém jednočlenných nahrávok s programátorskými ambíciami je, že syntetika ubíja akustický zážitok. Záverečná skladba Faculty X je toho dôkazom.

Škodí to inak zaujímavej rozbitej skladbe Porton Down. A preto sú najsilnejšie momenty na albume tie, kedy Hammill baladicky tvaruje melanchóliu len so spevom a klávesmi (Mirror Images, Not For Keith) alebo gitarou (Time For A Change), prípadne kombináciou klavíra a akustickej gitary (Handicap And Equality). Darmo, v tejto pesničkárskej one man show polohe je Hammill kráľom.

Dravšie skladby typu The Old School Tie so zapojením viacerých nástrojov nie sú zlé, ale kompetentná rytmika na nich chýba, respektíve, je nahradená zvukmi, len aby boli. Pravda, sú tu aj výnimky. Imperial Walls i MR X (gets tense) fungujú na jednotku.

Toto dielo nepovažujem za výnimočné, ale nie je zlé, preto mu vystavím priemerné hodnotenie.