Reakce na recenzi:

POsibr - @ 19.01.2015

Druhá polovica 60.-tých rokov minulého storočia - psychedelický rock je po dosiahnutí svojho vrcholu už na ústupe, resp. sa začína objavovať, dá sa povedať, jeho sofistikovanejšia podoba, ktorou je prog rock; blues rock naberá tvrdšie kontúry a začína sa stierať hranica medzi ním a tvrdším rockom. A práve v dejinách rockovej hudby je toto obdobie mimoriadne plodné a dôležité, heavy metal nadobúda pomerne jasné obrysy, profiluje sa rola gitaristu ako ťažiskového hráča v rockovej skupine. Na svojom prvom turné, ešte ako The (New) Yardbirds, je štvorica hudobných a rockových individualít. Čoskoro sa zatvárajú do štúdia a už pod novým názvom, ktorý čoskoro dobyje svet, vydávajú rovnomenný debut – Led Zeppelin.

GOOD TIMES BAD TIMES – skladba nielenže dôstojne otvára album, pri jej počúvaní si človek musí uvedomiť s čím, s kým má dočinenia. Šikovná výkladná skriňa skupiny, nikto sa nestratí, najviac mi v nej rezonujú gitara – Page, a bicie – Bonham.

BABE I'M GONNA LEAVE YOU – balada, z gitarového folk rocku dopĺňaného bluesovým servírovaním od Planta sa vykľuje hardrockový „duel“ medzi gitaristom a bubeníkom a tieto pasáže sa plynulo prelínajú v celej dĺžke skladby. Zo Zeppelinovských balád mi najviac imponuje Plantov vokál práve v tejto (snáď ešte Since I've Been Loving You...)

YOU SHOOK ME – pôvodným interpretom je Muddy Waters, verzia od Led Zeppelin je charakteristická tým stieraním sa hraníc medzi blues rockom a trebárs hard rockom, čo som spomínal v úvode. Inštrumentálna časť – gitara a najmä premiéra tichého mága skupiny J. P. Jonesa na organe je fantastická. Plant sa predvádza aj hrou na ústnej harmonike, nenapodobniteľná rytmická zložka v podobe Bonhamovho bubnovania je dezertom.

DAZED AND CONFUSED – neviem, či viem byť objektívny keď spomínam túto skladbu, ktorá má na albume u mňa výsostné miesto a patrí medzi moje najobľúbenejšie od skupiny vôbec. Basová gitara, ktorej tóny si človek po počutí bude vedieť vybaviť aj o polnoci u mňa patria k obľúbeným od Jonesa. Pageova rýchlohra, wah-wah a hra so slákom sú nezabudnuteľné, rovnako ako Bonhamovo bubnovanie, pri ktorom dodnes mávam pocit, že mal akosi viacej rúk ako iní bubeníci. Plant do toho spieva, plače, kvíli, vzdychá, a že to tam pasuje o tom ani nemusím.

YOUR TIME IS GONNA COME – melódiou jedna z najveselších, optimistickejších skladieb od skupiny. Nemôžem si pomôcť, keď počujem organ J. P. Jonesa automaticky si predstavujem gospel a vytrháva ma z toho len Bonhamove vytrvalé tuc, tuc, tuc, tuc. Voľajako mi to do koloritu LZ nepasuje, nie je to však zlé počúvanie.

BLACK MOUNTAIN SIDE – ak mi k skupine nesedí predošlá skladba, tak táto už vôbec. V žiadnom prípade nie je zlá, no indický rock a zvuky sitary (aj keď tam žiadna nie je) mi k rockovej explózii akosi nesedia. Ostáva mi len konštatovať, že to je pre mňa jeden z nepochopených prejavov Pageovej skladateľskej geniality...

COMMUNICATION BREAKDOWN – a naspäť do vyjazdených koľají, rýchle, dynamické, rokrenrolové... Skladba začne a skončí ani to človek nečaká a pre mňa to je jedna z tých skladieb kde pekne počuť aké sú členovia skupiny individuality no zároveň ako krásne to spolu vedia zahrať.

I CAN'T QUIT YOU BABY – blues rock, ktorý je skôr blues, ako by bol rockom. Page ukáže, že je správny bluesman (to sólo...), toto sú akísi tvrdší Yardbirds, tu s viac pasujúcim, Plantovým vokálom.

HOW MANY MORE TIMES – ďalšia kompozične nepredvídateľná chuťovka akou je napríklad Dazed and Confused. Striedanie (rockových) žánrov a nálad, opäť (aj) sláková gitara, opäť nezabudnuteľná basa a Bonham-chobotnica. Trošku mi to viacej inklinuje ku „klasickému“ rocku/blues rocku, zatiaľčo v Dazed cítim výraznejšie podfarbenie psychedéliou. Samozrejme je rovnako fajn, ako prvá menovaná, tú mám však o čosi radšej.