POsibr - @ 19.01.2015 | #

Druhá polovica 60.-tých rokov minulého storočia - psychedelický rock je po dosiahnutí svojho vrcholu už na ústupe, resp. sa začína objavovať, dá sa povedať, jeho sofistikovanejšia podoba, ktorou je prog rock; blues rock naberá tvrdšie kontúry a začína sa stierať hranica medzi ním a tvrdším rockom. A práve v dejinách rockovej hudby je toto obdobie mimoriadne plodné a dôležité, heavy metal nadobúda pomerne jasné obrysy, profiluje sa rola gitaristu ako ťažiskového hráča v rockovej skupine. Na svojom prvom turné, ešte ako The (New) Yardbirds, je štvorica hudobných a rockových individualít. Čoskoro sa zatvárajú do štúdia a už pod novým názvom, ktorý čoskoro dobyje svet, vydávajú rovnomenný debut – Led Zeppelin.

GOOD TIMES BAD TIMES – skladba nielenže dôstojne otvára album, pri jej počúvaní si človek musí uvedomiť s čím, s kým má dočinenia. Šikovná výkladná skriňa skupiny, nikto sa nestratí, najviac mi v nej rezonujú gitara – Page, a bicie – Bonham.

BABE I'M GONNA LEAVE YOU – balada, z gitarového folk rocku dopĺňaného bluesovým servírovaním od Planta sa vykľuje hardrockový „duel“ medzi gitaristom a bubeníkom a tieto pasáže sa plynulo prelínajú v celej dĺžke skladby. Zo Zeppelinovských balád mi najviac imponuje Plantov vokál práve v tejto (snáď ešte Since I've Been Loving You...)

YOU SHOOK ME – pôvodným interpretom je Muddy Waters, verzia od Led Zeppelin je charakteristická tým stieraním sa hraníc medzi blues rockom a trebárs hard rockom, čo som spomínal v úvode. Inštrumentálna časť – gitara a najmä premiéra tichého mága skupiny J. P. Jonesa na organe je fantastická. Plant sa predvádza aj hrou na ústnej harmonike, nenapodobniteľná rytmická zložka v podobe Bonhamovho bubnovania je dezertom.

DAZED AND CONFUSED – neviem, či viem byť objektívny keď spomínam túto skladbu, ktorá má na albume u mňa výsostné miesto a patrí medzi moje najobľúbenejšie od skupiny vôbec. Basová gitara, ktorej tóny si človek po počutí bude vedieť vybaviť aj o polnoci u mňa patria k obľúbeným od Jonesa. Pageova rýchlohra, wah-wah a hra so slákom sú nezabudnuteľné, rovnako ako Bonhamovo bubnovanie, pri ktorom dodnes mávam pocit, že mal akosi viacej rúk ako iní bubeníci. Plant do toho spieva, plače, kvíli, vzdychá, a že to tam pasuje o tom ani nemusím.

YOUR TIME IS GONNA COME – melódiou jedna z najveselších, optimistickejších skladieb od skupiny. Nemôžem si pomôcť, keď počujem organ J. P. Jonesa automaticky si predstavujem gospel a vytrháva ma z toho len Bonhamove vytrvalé tuc, tuc, tuc, tuc. Voľajako mi to do koloritu LZ nepasuje, nie je to však zlé počúvanie.

BLACK MOUNTAIN SIDE – ak mi k skupine nesedí predošlá skladba, tak táto už vôbec. V žiadnom prípade nie je zlá, no indický rock a zvuky sitary (aj keď tam žiadna nie je) mi k rockovej explózii akosi nesedia. Ostáva mi len konštatovať, že to je pre mňa jeden z nepochopených prejavov Pageovej skladateľskej geniality...

COMMUNICATION BREAKDOWN – a naspäť do vyjazdených koľají, rýchle, dynamické, rokrenrolové... Skladba začne a skončí ani to človek nečaká a pre mňa to je jedna z tých skladieb kde pekne počuť aké sú členovia skupiny individuality no zároveň ako krásne to spolu vedia zahrať.

I CAN'T QUIT YOU BABY – blues rock, ktorý je skôr blues, ako by bol rockom. Page ukáže, že je správny bluesman (to sólo...), toto sú akísi tvrdší Yardbirds, tu s viac pasujúcim, Plantovým vokálom.

HOW MANY MORE TIMES – ďalšia kompozične nepredvídateľná chuťovka akou je napríklad Dazed and Confused. Striedanie (rockových) žánrov a nálad, opäť (aj) sláková gitara, opäť nezabudnuteľná basa a Bonham-chobotnica. Trošku mi to viacej inklinuje ku „klasickému“ rocku/blues rocku, zatiaľčo v Dazed cítim výraznejšie podfarbenie psychedéliou. Samozrejme je rovnako fajn, ako prvá menovaná, tú mám však o čosi radšej.

POsibr @ 21.01.2015 12:18:26 | #
Voytus: dik za reakciu, v niecom ta vsak musim poopravit. :) Blackwaterside je pôvodom irska, nie anglicka ludovka a ano Page sa inspiroval Janschom pri BMS, ale sam priznal, ze sa snazil o indicky zvuk, resp. ladenim gitary napodobnit zvuk sitary (tabla to len pekne dokresluju, ten orientalno/dalekovychodny motiv). snazil som sa najst nejaky dokaz aby som to podlozil nuz:

Jimmy Page was in the studio recording with Al Stewart when they discussed Bert Jansch’s version of “Blackwaterside”. Page learned to play the song with on “open” tuning (DADGAD). Jimmy Page later said, ” I used to call DADGAD my C.I.A tuning–Celtic-Indian-Arabic – because that’s what it was.”

Page rozhodne nebol prvy, ktory sa tieto motivy snazil zakomponovat do skladieb, spomeniem napr. Harrisona a Norwegian Wood, The Who, ci spoza oceanu The Doors.