Reakce na recenzi:

Vjačeslaf - @ 08.03.2013

Led Zeppelin Progboard

Vždy som sa spoliehal na pocity, ktoré prežívam pri hudbe. Či už to bolo v divokých teenagerskych rokoch, alebo je tomu tak aj teraz. Telo neoklameš, keď sa roztiahnu zreničky, keď pocítiš striedanie prívalov chladu a tepla, či škŕkanie v bruchu, alebo staré známe zimomriavky. Mohlo by sa to prirovnať k pocitom, keď sa zaľúbiš. Áno a toto sa mi stalo, v prípade Led Zeppelin. Nie však len v prípade albumu Houses Of The Holy.
Tento album som si, za čias walkmanovej módy, natočil z požičaného CD od kamoša, na kazetu. Aké romantické. Dnes sa na tom možno smejem, ale vtedy to pre mňa znamenalo hádam úplne všetko. Dookola som si prehrával „jednotku“, „dvojku“ a „Houses“. Nečudo, že sa pre mňa stali srdcovkami, prvými láskami, prvými čerešničkami na bohatej torte, ktorá sa budovala na určite správnych základoch. Dnes im len môžem poďakovať, že mi bzučali v ušiach a bzučia dodnes.
V prvopočiatkoch som badal mierne rozdiely v „tvrdosti“ od prvých dvoch „dvojičiek“. Postupom času som však zistil, že aj nie prvo-planová údernosť sily zvuku, dunivých tónov nástrojov, či nesmiernej energie zo súzvuku a radosti kapely ma dokáže „dostať“. V „Houses“ som sa stretol s citlivosťou, hravosťou, posúvaním hraníc umenia a zručnosťami. Nemôžem povedať, že som si povedal hneď na prvýkrát ÁNO, TO je ONO. Dostával sa mi postupne pod kožu a zarýval hlbšie a hlbšie.

„The Song Remains The Same“ je stará-známa klasika, s pozitívnym duchom, ktorej hravosť okamžite zahreje a poteší. Energicky šliape ako švajčiarske hodinky. Páči sa mi úžasným úvodom, striedaním pomalých partov s rýchlejšími, spolupráca Bonza a Jonesom a samozrejme Jimiho gitarové bezchybnosti. Čo mi mierne prekáža, ku podivu, je Plantov spev vo výškach. Zdá sa mi ako priškrtený a kvílenie mi trošku vadí. Možno je to zvukom nahrávky, ale žiaľ je to tak. V nízkych polohách fajn. Celkovo prvotriedny kúsok, ktorý smeruje k tešeniu sa na ďalšiu porciu.

Prichádza zvoľnenie v podobe „Rain Song“, ktoré perfektne nadväzuje na koniec prvej skladby. Krásny moment. Neobohrateľná skladba. Pomaly plynúci čas v nej ukľudňuje, smerujúc až k rozjímaniu. Nemožno vyzdvihnúť nástroj, ktorý v nej dominuje, nakoľko ako celok pôsobí vyvážene, rozumne a zároveň vášnivo. Najviac ma však teší časť, kedy sa k záveru pieseň na pár chvíľ zosilní, kedy je nástojčivá, priam dvíhajúca zo stoličky. Záver sa podobá úvodu a nádherne uzatvára veľmi pôsobivé predstavenie. Skvost, stojaci pevne na nohách, pričom sa jemne kolíše vo vánku.

Tempo albumu sa opäť, jemne (zo začiatku skladby) dvihne v „Over The Hills And Far Away“. Aj tu sa skladba pripája ku koncepcii predchádzajúcich dvoch. Stúpajúca tendencia, čo sa jemnosti týka, len poteší. Veselé vyhrávky darujú poslucháčovi radosť a smiech, čo je samozrejme v hudbe vzácne a dôležité. Skladba rastie ako malé dieťa, či prúd rieky. A keď dôjde k spamätaniu sa, razom končí. Pri úspešných skladbách to tak je, má síce 4 a pol minúty, ale zdá sa, ako by mala 1 a pol. Čo dodať? Je vskutku podarená.

„The Crunge“ je Zeppelin na iný spôsob. Striedajú sa tu rozporuplné momenty s parádnymi. Klávesy mi lezú trošku na nervy, pôsobia lacno a áno (žiaľ) zbytočne. Gitara poskakuje v melódiách, v ktorých nie je zjavne doma, aj keď presne. Bicie a basa fičia skvele, k tomu nemožno nič dodať. Najlepší je tu Plant. Jeho drzý spev, sket a brblanie sú zábavné a jednoznačne piesni pomáhajú. Čo ešte hádam stojí za zmienku, je tempo piesne, ktoré je variabilné a rozhodne nie nudné. Nuž prvý otáznik na albume, no určite nie katastrofa.

Utvrdenie v tom, že určite lietame na vzducholodi príde v podobe „Dancing Days“. Tancujúca vecička od začiatku, až do konca a od slova, aj do počutia. Riff je rozpoznateľný na hony – dominujúci celej skladbe, kde sa povedzme odvážne, všetko okolo neho točí. A to je dobre. Dokonca aj klávesy v nej žeriem. No a samozrejme Bonzo – ten si tu zase bubnuje svetovú prvú ligu, samé trefy do čierneho.

„You don´t have to go“ – výstižné. Nehovorím, že je „D´er mak´er“ zbytočná skladba. No nehodiaca sa. Hoci určite plánovaná zábava, no banálny text a rozporuplný štýl zvláštneho reggae, vyznievajú koniec koncov trpko, až ironicko-komicky. To vlastne ani reggae nie je, skôr pokus nasilu. Chlapci si „zadováděli“, no nikto sa nebavil. Ok, treba sa odraziť ďalej.

No a našťastie sa ide do vôd, v ktorých sa už inak pláva. Z rozčerenej hladiny záplavového potoka, sa dostávame do priezračnej bystrinky najrôznejších chutí, z ktorej každá pôsobí ako živá voda. „No Quarter“. Kompozícia hodná pánov majstrov. Záhadný, zastrený, rozprávkový úvod ihneď nechá zabudnúť na svojho predchodcu. Milujem tie trilkujúce klávesy, ktorých podoba sa mení ako chameleón, zarýva sa do štruktúry a baví všetko naokolo. Hoci nie je gitara dominantná, vhodne dokresľuje pochmúrny, mrazivý príbeh. Jemne podfarbené klavírne sólo je pomyselný vrchol diela, do ktorého prúdia tóny ostatných nástrojov, neskôr sa harmonicky spájajú do jedného strach naháňajúceho hada, pripraveného na útok. V závere sa Plant s podmanivou témou lúči výkrikmi a nástroje utíchajú. Opäť sa môže dýchať a otvoriť oči. Príbeh sa končí. K doplneniu chýba už len – Uf a Wau. Bravó Zeppelin.

„The Ocean“ je príkladom klasických Zeppelin a vhodným koncom albumu. Page drží dirigentskú taktovku, evidentne si hru užíva a to platí o všetkých. Variabilita tempa a nápaditosť bijú na poplach. Chvalabohu. Záver je neskutočný. Chce sa kričať, chce sa tĺcť hlavou do debnenia tribúny (to sa skutočne stalo, ako inak, na ich koncerte  ), chce sa vyskočiť z kože a chce sa plakať od radosti. Posledné slove Planta to len potvrdzujú, že plaviť sa po oceáne je fakt tak dobré.

Zeppelini vyskočili zase raz na málo prebádané územia, kde urobili dieru ako hrom opreli sa o overené stĺpy, zamysleli sa, zneistili, utvrdili a pobavili. Preniesli na poslucháčov a tí si z toho zobrali každý niečo iné. Názorov je veľa. K veľa z nich sa prikláňam, no nezbavím sa pocitu, že „Houses“ nebol ten najlepší. Samozrejme, úprime sa mi veľmi páči, mám k nemu istý osobný vzťah, vraciam sa k nemu s radosťou, ale rovnako nemôžem povedať, že som z neho namäkko alebo tak nejako podobne. Mám ho rád a s úsmevom na tvári prehlasujem, že to určite nikdy nezmením.
A hodnotenie? Poctivé krásne 4 hviezdy.