Reakce na recenzi:

hejkal - @ 27.01.2012

Uplynul nejaký čas a som späť s ďalšou recenziou na milovanú legendárnu ikonickú a nedotknuteľnú skupinu Led Zeppelin. Presence, prečo to nepriznať, som dlho v zbierke nemal, ešte menej som ho napočúvaval, nuž sa len sotva dá hovoriť o nejakom bližšom vzťahu medzi nami.

Prekliatie naozaj svetových skupín tkvie v tom, že keď sa zadarí a kvalita sa stretne s masovým úspechom, očakávania sa už iba stupňujú a zákonito prichádza sklamanie. V rámci neho si často málokto všimne, že na klesajúcej krivke sa vyskytujú aj dôstojné diela, ktoré, pravda, nedosahujú minulé vrcholy, ale to ani nebol ich cieľ. Až dávno po doznení hystérie si poslucháč uvedomí, že dobrá hudba nemusí byť vždy iba tá geniálna. Plant, Page, Jones a Bonham „chradli“ presvedčivo. Napríklad tak, ako sa prezentovali na albume Presence:

Rinčiaca desaťminútová rockovica Achilles last stand je fajn. Zaujímavé je, že ju viacerí fanúšikovia radia do progresívneho, či dokonca artového rocku. Túžba dokazovať umelecké kvality je tak rozšírená, až sa čudujem, akoby to Zeppelíni potrebovali. Skladba má pomerne zložitú štruktúru, ale aj tak je to hard rock ako remeň! Keby to nebolo rúhanie, nazval by som ju „Rushovkou“. For your life pripomenie klasické obdobie skupiny, sekaná rytmika, bluesové zafarbenie, tak to mám rád. Neprekáža ani pomerne zdĺhavá minutáž. Podobne sekaný, ale s nádychom funky, je aj nasledujúci kúsok Royal Orleans. Zmienený nádych skladbe priveľmi neublížil, samého ma to prekvapuje. Pripomienka Black dog nesie názov Nobody's fault but mine, bluesový fíling dopĺňa živelné harmonikové sólo. Skvelé! A na blues rockovej vlne surfuje aj ďalšia skladba Candy store rock. Kapela, zdá sa, už nedokázala prísť s plynulým rytmom, aj tu sa Bonzo zasekáva ako doškriabaná platňa (to nie je kritika). Lalákaná Hots on for nowhere má až rádiovú náladu, prečo sa to funky rytmizovanie medzi rockermi tak rozmohlo nechápem, ale budiš. Pre mňa najslabšia skladba albumu. Na záver je tu príjemné dlhočizné blues Tea for one. Začína síce rockovo, ale rýchlo ukáže svoju pomalú tvár a tej sa drží ako politik masky ľudomila. Na rozdiel od neho sa Zeppelínom dá veriť.

Presence udeľujem štyri hviezdičky na nič nehovoriacej škále a to preto, že hoci ide v porovnaní s prvými albumami predsa len iba o dobré dielo, páči sa mi viac ako Physical graffity. A to aj navzdory tomu, že neobsahuje ani jednu skladbu, ktorá by vyčnievala (možno úvodná pecka), o formáte Kashmiru nevraviac.