Reakce na recenzi:

hejkal - @ 23.10.2015

Nakoľko väčšina rockových kapiel, ktoré formujú moje estetické zážitky minimálne do stavu blaženosti, ukončila svoju činnosť predtým, než som sa narodil, nedokážem posúdiť, ako by som vnímal ich postupný vývoj v čase, keď sa z piedestálu geniality zosúvali kamsi do... doby môjho zrodu.

Okolo známych (občas aj menej známych) interpretov a ich albumov sa obvykle rojí húf príbehov, mýtov, ba dokonca legiend, ktoré majú za cieľ priblížiť hudbu na albume z kultúrno-historického kontextu jej zrodu (texty nevynímajúc). Inými slovami, napomáhajú laikom viesť „fundované“ reči o niečom, čo za normálnych okolností odbijú stavmi páči/nepáči. Časy, kedy som si zvyšoval sebavedomie priraďovaním sa k vyvolenej skupine ľudstva (samozrejme marginálnej), ktorá počúva tú jedinú správnu hudbu, prípadne verí tomu, že štúdiom na vysokej škole jej hneď stúpne IQ o dvadsať, sú už našťastie dávno za mnou. Myslím si, že hudba je natoľko rozmanitá a zároveň všadeprítomná, že aj tá, ktorú nemôžem ani cítiť, má moc osloviť jednotlivca, davy, jednoducho každému sa prihovára inak. A to je dobre. Predstava jednotne nalinkovanej jedinej správnej muziky zaváňa v lepšom prípade snobstvom, v horšom náboženstvom.

Iste, možno namietať, že existuje objektívna hudobná teória a je možné rozlišovať také či onaké „zložité“ „sofistikované“ a „hodnotné“ postupy naprieč žánrami, ale povedzme si otvorene, podstatné je aj tak iba to spomenuté páči/nepáči. Nehovoriac o tom, že životná situácia zohráva v percepcii muziky rolu hodnú znamenia osudu. Veď pri rozlúčke s blízkym človekom môže zaznieť z rádia hoci Justin Bieber a „rocker“ bude na celý život rozcítený, vždy, keď ho začuje, bez ohľadu na to, že za normálnych okolností by pri jeho hudbe plakal tak či tak, z iných dôvodov.

Preto je priam nemožné písať o hudbe a vyhnúť sa vlastnej skúsenosti, vedomostiam a citom. Aj preto vám teraz predkladám nie recenziu, ale úvahu o mojom vzťahu k hudbe na albume In through the out door. Led Zeppelin patrí k velikánom. Na tom sa zhodne väčšina hudobných teoretikov, kritikov, historikov, záujemcov a občas aj poslucháčov. Tvorila a pôsobila v dobách, kedy boli hudobníci nielen rozpoznateľnými osobnosťami, ale aj masmédiá akceptovali skutočnosť, že populárna hudba môže byť úprimná (nech už si pod tým predstavíte čokoľvek) a o peniaze jej nemusí ísť až v prvom rade (aby som citoval istého českého kleptomanského politika). Že tento anomálny stav v biznise dlho nevydržal, azda netreba komentovať. Prvé tri albumy kapely dodnes bezvýhradne obdivujem, je na nich všetko podstatné. Pravda, aj na ďalších sa nájdu niektoré nesmrteľné skladby, nad ktorými sa dokážem ukájať (vo všetkej počestnosti) donekonečna. Tento stav ma drží po album Presence, resp. The song remains the same. Potom nastupuje poslucháčske sklamanie, a preto nečudo, že posledný seriózny štúdiový album kapely som nikdy nevlastnil. Jednoducho, hudba je pre mňa vždy na prvom mieste, pokiaľ ma nezaujme, je mi jedno, o akú veličinu ide, nemienim si doma držať niečo z povinnosti, čo si sám od seba nikdy nepustím. Lenže človek občas mení názory, starne, obrusuje radikálne hrany a v neposlednom rade, stretáva sa s inými ľuďmi. A občas je obdarovaný. Ako nedávno ja. Ani som sa nenazdal a In through the out door sa stal nedeliteľnou súčasťou mojej zbierky. Ide o nový remaster, repliku papierového obalu, osobnú záležitosť. Vlastne som sa potešil, sám som bol zvedavý, čo so mnou táto hudba po rokoch spraví.

„Zeppelíni“ nikdy nemali problém začať svoje albumy zaujímavo. Občas sa úvodná skladba dokonca stala tým naj, všakže, Achilles last stand? Inak tomu nie je ani tu. In the evening má jednoduchú a krásnu melódiu, nechýba rockové pnutie, istotou sú lyricky neurčité, ale o to krajšie momenty, a vôbec! Neprekážajú mi ani nebezpečne „dobové“ klávesy. Iste, oproti počiatkom vyznieva sound kapely značne umiernene, no a čo. Skôr ma v mladosti desilo, že zvyšok albumu usadil interpretov do polohy, ktorá je prostá niekdajšieho geniálneho kompozičného a autorského rukopisu. Priam rádiovka South Bound Suarez je obyčajná, až strach. Proste pesnička, nie zlá, ak by šlo o spotrebnú kapelu, ale ako k tomu príde Led Zeppelin?! Šal-la-la-la? Naozaj? A kapela akoby rezignovala na všetko, čo ju zdobilo. Fool in the rain má komerčný potenciál v dobrom zmysle slova. Je čačaná, cukríčková, skrátka, spotrebná. Žiaľ, má v sebe aj akúsi „juhoamerickú“ tancovaciu pasáž. Nič proti latino, ale Bonham nie je bubeník, ktorý by sa dokázal „horúco“ vlniť v rytme, nuž tento moment znie naozaj príšerne. To nie je otázka hráčskej techniky, či muzikantských schopností, je to vec citu. Žiaľ, nič necitlivejšie sa na albume nenachádza. Barová „westernovka“ Hot dog opäť nepatrí k tomu naj, čo v tomto žánri vzniklo, kapela sa evidentne bavila, čo je fajn. Zatláčam preto otázku – prečo – hlboko do podvedomia a s nádejou pozerám na minutáž skladby Carouselambra. Au! To má byť čo? Rytmika parádna, ale ten okolitý „rádiový“ poter znie ako paródia na „Zeppelínov“. To, čo im v minulosti šlo na plný plyn, sa teraz tvári ako trabant po dvadsiatich rokoch na smetisku. V roku 1979 neobstoja ani reči o progrese, akom, pýtam sa? Len preto, že školáčik dokáže vystrihnúť existujúce obrázky a vytvoriť z nich koláž, neznamená to, že ide o dielo hodné Louvru. Iste, v desiatich minútach sa občas nájde aj niečo, čo ma oslovuje, napríklad pomalá spievaná pasáž, ktorá necíti potrebu hneď zutekať poza bučky. Je to však málo. Navyše, pri niektorých klávesových „komerčných“ mršinách mi celá skladba skôr zaváňa rozkladom, než aby som sa tešil z toho, že tamten kúsok končatiny ešte nezačal ohnívať. Hold, asi nie som sup. Aby sa rádiový marazmus vyvŕšil na „totálku“, je tu sladká pieseň All of my love. Je mi ľúto, znie unavene, aj keď je melódia na „omak“ príjemná. Na môj vkus je v nej aj príliš veľa klávesov. Napriek výhradám je jednou z mála skladieb, ktoré z albumu stoja za zapamätanie. Na záver prichádza I’m gonna crawl. Je to ďalší mdlý slaďák, klávesy sťa z Trianglu, čo dodať, už nech je koniec.

Myslím, že som sa k tomuto dielu po rokoch stal zhovievavým, počul som ho v poslednom čase viackrát. Aj preto mu neváham dať dve hviezdičky z piatich na nezmyselnej škále určenej pre lenivcov, ktorým netreba porozumenie písaného textu, ale pocit, že umenie je škálovateľné. Každopádne má pre mňa toto CD skôr darovaciu, než poslucháčsku hodnotu. Hold, nie som cieľová skupina, čo neznamená, že sa preto svet prestane točiť.