Reakce na recenzi:

hejkal - @ 18.02.2011

Čo sa týka druhého albumu skupiny Queen, hneď na úvod musím poznamenať jednu vec. Niekoľko skladieb je naozaj úžasných.

A teraz klasika, ako pri výučbe tanca – step by step:

Procession – krátka hymnická pasáž na začiatok, uvádza nasledujúcu vec:

Father to son – nádherná pompézna skladba, melodika tohto dielka je neopísateľná, vokálne serepetičky á la Queen tu pôsobia jednoznačne ako klad, tvrdšie hard rockové pasáže zasa nemôžu nesklamať. Gitarové sólo neváham označiť za metalové. Prvý vrchol albumu hneď na úvod.

White queen (asi t began) – pre mňa asi najlepšia krehká skladba, akú kedy Queen zložili. Jej úvod ma úplne mrazí, ďalšie pasáže sú monumentálne a éterické zároveň. Slasť!

Some day one day – v podobnom duchu ako predchodkyňa sa nesie aj táto pekná pesnička. Čo nedosahuje na monumentálnosti, to dobieha pokojom a pohodou.

The loser in the end – Á, toto je moja najobľúbenejšia skladba na albume. Hard rock Zeppelínovského typu (ani netreba čítať rôznych publicistov, aby to bolo jasné) ako z partesu.

Ogre battle – prvá skladba, ktorá mi trochu nesedí. Pôsobí na mňa dosť rozhárane, síce jej nemožno uprieť tvrdosť, spevnosť a azda aj všeličo iné, ale asi by jej prospelo niečo prirodzenosti na úkor lepenia pasáží k sebe za každú cenu (poznámke o snahe byť progresívni bez ohľadu na následky sa radšej vyhnem).

The fairy feller’s master-stroke – toto je klasická Qeenovská blbinka, ktorá má vyslovene ironický nádych a na jednej strane je to priam poznávací znak neskoršej tvorby, na druhej strane by mi to nechýbalo. Ale nie je to zlé, to zasa nie. Má to švih.

Nevermore – ďalšia Queen klasika, až operetná vsuvka, ako predohra k nasledujúcej veci sa výborne hodí.

The march of the black queen – od tejto skladby som z názvu čakal niečo ťažkotonážne a tvrdé, opak je pravdou, je to taká predzvesť toho, čo Queen bude stvárať neskôr. Asi to znesie označenie art rock, ale celkovo ma skladby tohto typu viac oslovili na A night at the Opera.

Funny how love is – Pokračovanie predchádzajúcej skladby, má to črty pompézneho záveru, opäť z nej do kolien nepadám, čo však nie je chybou hudby samotnej.

Seven seas of Rhye – Výborná bodka za celým dielom, neviem presne popísať, čo je to za skladbu, počúva sa krásne.

Mal som na záver pripravené kecy o tom, ako je škoda, že neskôr túžba po komerčnom úspechu znegovala celý ich hudobný potenciál a pod., ale potom som si uvedomil, že je to vlastne jedno. Takéto albumy robia menu Queen česť! Dám štyri hviezdy, aj keď ma druhá polovica albumu nie celkom nadchýna.