Reakce na recenzi:

Egon Dust - @ 15.11.2018

Král je mŕtvy, Nech žije Kráľovná. Moje detstvo je úzko späté práve s albumom The Works. Hrávalo sa to u babky na gramofóne, u druhej babky v činžiaku býval sused posadnutý Queenom a aj fúzy mal v štýle Freddieho, presnejšie podobal sa skôr na Jima Huttona (Freddieho priateľa). O Freddieho homosexualite sa v Československu ešte nejako nehovorilo (myslím, že vôbec táto téma asi nebola v našej republike "v kurze" :) ).

Radio Gaga poznal fakt takmer každý a ako Rogera Taylora inšpiroval jeho štyrročný syn, tak aj u nás detí, vtedy bola hitom. Takisto "Aj Wont tu Mekvín" som spieval ako päťročný chlapec na Mikuláša susedovi- čertovi queeňakovi z babkinho činžiaku. Samozrejme v detstve som nevedel posúdiť ich tvorbu, kde bol vrchol, kde pokles. Prišli devadesáté, prišli roky dospelosti a láska ku Queenu vydržala a ešte sa stupňovala. V čase mánie rocku v štýle G´n´R išla tvorba Queen bokom, až keď som platňu Works požičal kamarátovi spoluhráčovi z kapely. Jeho intenzívnejšie vnímanie hudby mi vytvorilo nový pohľad aj na tento album. Vravím mu "toto je slabý album" a on na to "naopak, toto je vynikajúci album".

Nedalo mi to a podrobne som ho začal počúvať. Jasné, že kompozícia megahitu "Radio Gaga" už nie je Bohemian Rhapsody či ani cabaret rock ala Killer Queen, ale čo si treba uvedomiť, sedemdesáté roky skončili a Queen sa už od čias Flasha Gordona prestali pýšiť, že nepoužívajú synťáky. Vrhli sa do nich priam po hlave a prežili! Rovnako to bolo zčasti u Yes, u Pink Floyd, ani nevravím o Jefferson Airplane/Starship. V skratke osemdesáté roky už hrali iný prim. A Queen dokázali nádherne zabodovať aj v nich.

Osobne milujem harmóniu Radio Gaga, netreba za každú cenu trepať všade dvochminutové gitarové sóla a nesmrteľné riffy ala Purple (v podstate aj tí museli prejsť na konzumnejší hard rock aby s jazvami prežili). Keď je reč o riffe, tak štadionovka "Tear it up" má riadne gule v štýle štadión rocku, čo určite neni tejto platni na škodu. Nádherná kompozícia v štýle divadelného rocku je "It´s hard life", jedna vôbec z nich najsilnejších skladieb a nevravím o nádhernom bizarnom klipe. Klipy Queenu v osemdesátých boli špičkou na MTV a do devadesátých rokov frčali aj na prvých satelitoch v ČSSR/ČSFR.

Ak by niekto chcel vyčítať machrom z Queenu, že zradili zdravé jadro rock n rollu, tak mu vrhnem do ksichtu Mercuryho svižný rock n roll, takmer rockabilly "Man on the prowl". Muž na love je text tejto piesne a je aj na vysoké percento odpoveďou na Mercuryho život v prvej polovici osemdesátých rokov a jeho Tour de NY Gay Bars. Nie zbytočne sa v názve textu oprel o Al Pacinov zakázaný film "Na Love" (Skutočne pre silné žalúdky!). Hudobne spolu s "Crazy little thing called love" myslel na svoj veľký vzor - na mŕtveho kráľa rock'n'rollu Elvisa. Milujem tento song. Nechápem ako som ho roky mohol chladne prehliadať. Podobne ako v klipe "Radio Gaga" je cítiť silný vplyv futurizmu (v osemdesatých veľmi dobre fungujúci vďaka Bowieho post-ziggysmu!) aj v skladbe "Machines - Back to humans". Späť k ľudom, tak vraví pieseň spomenutého titulu.

John Deacon bol nenápadný skromný člen z tak silne extrovertnej bandy. Kto by povedal, že jeho song a najmä jeho klip rozprúdi ešte väčšiu kontroverziu akú kedy Queen rozprúdili. Hit č.1 v európskych rádiách "I want to break free" pozná dnes už asi od adolescenta po bezdomovca takmer každý. Netvrdím, že táto vec je nejaké super kompozičné dielo. Nazval by som ju elektronický "Killer Queen". Je to kvalitný pop rock. Sám Mercury, Taylor, Deacon aj May chápali,že v osemedsatých by s "Brighton Rock" a asi ani s mnohými skladbami z ich prvej éry už neuspeli. Keby sa Beatles nerozpadli (a John by žil) myslím,že ich cesta by bola veľmi podobná, veď sám pán Harrison bodoval s modernou "I got my mind set on you". Z LP Works ma asi najmenej zaujala "Keep passing the open windows" - tam nenachádzam ani umenie, ani zábavu, ani nářez. Keďže sa jedná o jediný slabší song z kvalitného LP, nie je to žiadna tragédia.

Queen mali jeden veľký dar. Uzavreli koncerty a albumy silnými číslami. Silné číslo je "Hammer to fall", skutočne skvostný hard rock v duchu osemdesatých. Mercuryho spev je tam excelentný. Záver albumu je trošku akoby v pietnom duchu. Akustická nádhera po textovo tak silnej stránke, ukazuje silnú stránku ľudskosti v samotných členoch zoskupenia. Dovolím si povedať, že po "Love of my life" najsilnejšia akustická balada nielen od Queenu, ale v histórii rocku. Samozrejme nezabudol som na perly ako "Dust in the wind", "Babe, I´m gonna leave you", "Wicked Game", "Yesterday" atď.

Chápem všetkých tvrdých ortodoxných rockerov, že u mnohých Queen už predošlým LP Hot Space skončili, ale na umení je najzaujímavejší vývoj. Queen v sedemdesatých svoju vokálno-inštrumentálnu stránku rozbalili naplno. Myslím, že posledné albumy Led Zeppelinu nespravili dieru do sveta a ich nádherná cesta progrocku a hard rocku bola na konci. Queen to pochopili. Na dôvažok. Album Works je hlavne o dobrej nálade a poslucháčsky dobrých pesničkách. Innuendo prinieslo opäť trochu progresu.