Reakce na recenzi:

bullb - @ 21.10.2016

Beck, Clapton, Page – svätá trojica gitaristov na britských ostrovoch. Tvrdenie podľa hudobných žurnalistov. Pravdou je, že každý z nich ovplyvnil nespočetný rad nasledovníkov. Gitarista je sólista, hľadá si spoluhráčov. Claptonovým šťastím bol na začiatku Cream s Jackom Bruceom a Ginger Bakerom. Jimmy Page exceloval v Led Zeppelin. Len „chudák“ Jeff Beck hrával s „kadekým“.
Napriek tomu zanechal slušné hudobné dedičstvo.
V roku 1972 sa dal dokopy so skvelými hráčmi a vynikajúcim renomé: basgitarista Tim Bogert a bubeník Carmine Appice. V decembri 1972 začali nahrávať album s názvom Beck, Bogert & Appice ako rovnomenné zoskupenie.

Často sa stretávam s názorom, že ide o superskupinu. Prikláňam sa k tomuto názoru, veď Bogert a Appice boli v hviezdami už z pôsobenia vo Vanilla Fudge alebo Cactus. Preto niet sa čo diviť, že padli do „ucha“ Jeffovi. Supeskupina je zoskupenie samo o sebe dosť rizikové, lebo očakávania, že renomovaní hráči budú produkovať kvalitnú hudbu nemusia byť splnené. Podľa mňa, prípad BB & A nepatrí do kategórie neúspešných projektov. Aj „papierové“ predpovede (myslím tým vtedajšie referencie hudobnej verejnosti) nasvedčovali tomu, že výsledok bude nadpriemerný. A naozaj je ! Z „reprákov“ sa valí hudba virtuózov, ale nie je samoúčelná. Od úvodnej Black Cat Moan až po prevzatú I'm So Proud od amerického gitaristu a skladateľa Curtisa Mayfielda (bližšie informácie si každý nájde). Mimochodom ďalšia prevzatá vec je Superstition od Wondera je úžasná.

Pompézne bicie, výrazná basová gitara, nad tým celkom skromná Beckova gitara a muzikantsky neškolený spev tvoria hudobný zážitok, ktorý pre mňa aj po desaťročiach je udivujúci. A trvá a trvá a trvá...