Egon Dust - @ 29.04.2018 | #

Debutové albumy umelcov sú občas alphou i omegou. Občas mega-štartom, občas nenápadným rozbehom. V prípade Davida Bowieho ide presne o ten rozbeh. Jeho muzika v 67/68 roku ešte nebola zasiahnutá tak silným rock n rollovým driveom a nemala charakteristickú vizuálnu stránku. Každopádne necítim, že by tu niekoho kopíroval. Bol vo svojej podstate už tu sám sebou.

Som zberateľ Bowieho LPs, prípadne z neskorších rokov CDs. Jednoznačne je tento album jeho najslabší, no vždy sa treba ohliadnuť za dobou. David bol podobne ako Alice Cooper členom klasických rock ´n´ rollových kapiel v prvej polovici 60tých. Podaktoré veci nahral s King Bees, či Kon-Roads. Transformoval sa a mal v podstate od mladého veku vzťah priam k varietnou - muzikálovým kompozíciam.

Poviem to inak, aj tento album musel prisť, aby sa stal nevyhnutným krokom k rozvuju pána Bowieho. Keby sa človek nad tým zamyslí a príklad uvediem, stal by sa tento album svetovo mega-úspešným možno by sa práve hneď v začiatku zastavil Davidov rozvoj, ktorý posunul nielen hudobné umenie o tisíce svetelných rokov! Príkladov by som našiel 1000ce, kadejaký Leo Sayer, Christie, aj hlasovo silne vybavený Percy Sledge a im podobní boli spevákmi jedného hitu,v podstate aj jedného úspešného albumu. to nevravím o glameroch ako Rubettes, David Essex.

V podstate album Davidovi ukázal jasný smer. Sorry, Mr. Jones, ale táto Cesta Je Špatná. Pochopil to a prišiel následne s relatívne nadčasovou platňou "Space Oddity". Rozprávka pre dospelých. Tam už nechýbal jasnejší image, silnejšie skladby, dobová psychedélia, pesničkárstvo donovanovsko-barretovského charakteru.

POsibr @ 29.04.2018 18:29:49 | #
Tento album som počul snáď iba raz. Znelo mi to ako nejaký kabaretný pop, fakt mimo môj vkus. Už na ďalšom albume sa však Bowie začína profilovať ako naozaj svojský hudobník, kompozične i muzikantsky.

Avšak obdobie od The Man Who Sold the World až po "Heroes", to je podľa mňa Bowie na kreatívnom vrchole, kolotoč žánrov a nálad, raz tu a raz tam. Hard rock, glam, funk, soul, art rock, experimenty. Naozaj obdivuhodné, že sa vedel nájsť v toľkých žánroch a každý z nich interpretoval neopakovateľným, "bowie-ovským" spôsobom.

V rámci sólových interpretov (aj keď sa vždy obklopoval veľmi nadanými hudobníkmi) asi nemám väčšieho favorita ako práve Davida Bowieho.