Reakce na recenzi:

moonySK - @ 12.07.2011

IN ROCK.

Áno. Pravdu vám poviem, áno. Teraz je ten okamžik, keď prišiel na rad album, na ktorý som nenachádzal slová a ešte teraz s tým mám problém. No nehovorte mi, že na tejto LP sa dá privrieť kritické oko 14 ročného fagana, pre ktorý je tento album svätý grál hard rocku. Upozornenie: ak nechcete čítať niečo, čo tu už na 100% odznelo, nepokračujte.

Úvodná strhujúca Speed King ma pritlačila do stoličky v prvých sekundách, pravda, taká spúšť pritlačí aj toho najväčšieho odporcu tejto kapely. Geniálne živočíšne Ritchieho sólo, nekončiaca Paiceova rytmika a typický Gillianov energický spev. Ale, znenazdajky sa končí a prichádza na rad ďalšia vypalovačka Bloodsucker, ktorú s veľkými problémami odspieval o celých 28 rokov neskôr ten istý spevák na albume Abandon (nerátane koncertných verzií Child in Time, Hard Lovin Man a Speed King, pri ktorých bol na tom Gillan takisto). Ďalšia pieseň, bože, čo ja mám na ňu povedať, bože prosím vnukni nápad...aha - http://www.youtube.com/watch?v=NAAMKOLIM8s ! To je všetko, na čo sa ten malý obdivovateľ zmôže...A, predsa ma napadne jedna veta - pre mňa najväčší hymnus 70. rokov vôbec. Počkajte, predýchavam...

Flight of the Rat, alebo svižný riff ktorý opakovane tlačí moje veľké drevené reproduktory z poličiek smerom nadol, ktorý ukončí nič iné, ako vhodný bubenícky epilóg Iana Paicea. Ďalej prichádzajú dve geniálne piesne, Into the Fire, ktorú neskutočne milujem pre jej hitovú ambíciu, a pravdupovediac, keby som dostal otázku, že keby nevznikol singel Black Night a bolo by na mne vybrať vhodnú A-Stranu, bola by to táto pieseň, ktorá by prezentovala album v rádiách, a Living Wreck, ktorú obdivujem pre jej odvahu stáť medzi dvomi absolútnymi piesňami, pretože by som na nej pár vecí zmenil. No a nakoniec prichádza najgeniálnejší koniec albumov Deep Purple (ak som si všimol, až na pár výnimiek nevybrali práve hudobníci vhodné outrá LP) - HARD LOVIN MAAAAAAAAAAAAAAAN!!!!!!!!!! Energická pieseň, ktorá absolútne vystihuje vtedajšiu atmosféru (či už štúdiovú alebo koncertnú) Deep Purple, s geniálnym Ritchovym sólom, ktoré dostáva až taký priestor, že počas sóla ostatné nástroje dostali fadeout a perfektným tempom Gloverovej basy a Paiceových Ludwigov sa táto pieseň stáva geniálnym záverom najgeniálnejšieho albumu Deep Purple s najgeniálnejšou zostavou za najgeniálnejšími nástrojmi.

Oh c´mon -

7,5