Reakce na recenzi:

Jardo - @ 10.01.2013

Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku príspevku, ale keď ho prečítate, zistíte, prečo je tak obsiahle napísaný.

Tak a je tu moja prvá „recenzia“ na Progboarde (a vlastne 1. recenzia vôbec). Nemohol som začať ničím iným, ako legendárnym párplovským albumom In rock. Prečo práve tento album? Preto, lebo najviac ovplyvnil moje hudobné názory, pohľady a vďaka nemu počúvam hudbu, ktorú počúvam. Tento album ovplyvnil aj mnoho hudobníkov a fanúšikov hudby tiež. Napr. spevák Iron Maiden Bruce Dickinson, sa po vypočutí tohto albumu, konkrétne, keď počul monumentálnu Child in time, rozhodol, aké bude jeho ďalšie smerovanie. Takto by sme mohli pokračovať aj ďalej. Neviem si predstaviť, ako by vyzerali dejiny hudby, nebyť tohto skvostu. Tento album vstúpil na hudobné pole a zanechal tam výraznú, nezmazateľnú stopu. Zásadne ovplyvnil celý žáner hard & heavy. Ak by niekto chcel vedieť, čo je to hardrock, netreba žiadne poučky alebo frázy, treba mu len pustiť tento album.

Ako som spomínal, výrazne ovplyvnil aj mňa. Bol to prvý radový album, ktorý som počul. Úplne prvý (mal som 5 rokov) bol Queen – Greatest hits I. Lepšie povedané, bola to nejaká skrátená verzia spomínaného albumu – 12 piesní. Aj keď to malo riadny obal a otec to kúpil niekde v Prešove, asi to bola nejaká pirátska verzia, ktorá sa predávala. Nevadí, hlavné je, že zo mňa urobila rockového fanúšika. No, ale poďme k veľdielu menom In rock. Otec ho mal nahraný na starej kazete (kvalita však bola dobrá) a raz ho mne aj bratovi pustil. Mali sme 6 alebo 7 rokov, presne nepamätám. Viac ako 7 určite nie. Ani netušil, že sa nám to zapáči. Myslel si, že na to kývneme rukou a vôbec to nebudeme chcieť viac počuť – jednoducho, že nás táto hudba nezaujme. Skutočnosť však bola iná. Hudba jeho „mládí“ sa stala hudbou, na ktorej som vyrastal aj ja (s bratom). In rock je pre mňa srdcovka aj preto, lebo mi pripomína krásne detstvo. Nárez menom Speed king, prenádherná polobalada Child in time alebo drsný riff z Into the fire, ktorý sme si s bratom pospevovali – to sú spomienky nad zlato. Pozrime sa bližšie:

01 Speed king. Úvod k hardrockovému albumu ako sa patrí. Intro je ostrejšie ako nabrúsená britva. Akoby Ritchie nehral trsátkom, ale rezal do toho žiletkou. Áno, a to všetko v extrémnej rýchlosti a maximálnej technickej vycibrenosti hodnej virtuóza, akým on nepochybne je. Po chvíli sa ozve sám Mr. Lord, nahodiac tajomnú atmosféru svojim „kostolne“ prifarbeným orgánom. Človek akoby niečo očakával, niečo tušil... A ono to prichádza: smrtiaci nárez Speed king nás nenecháva na pochybách, že máme do činenia so skutočnými majstrami hardrocku. Samozrejme, že hardrock sa vyvinul s blues(rocku). Treba však povedať, že hardrock je ovplyvnený i rock´n´rollom – či už je to Chuck Berry a jeho hudba, riffy alebo ďalší klasik tohto žánru – Little Richard. Práve jeho piesne sú menované v texte Speed king. Spomínaní hudobníci sú pre mňa skutočnými majstrami rock´n´rollu (a nie nejaký marketingový export menom Elvis, na ktorého letelo nadržané ženské pokolenie). Little Richard určitou mierou ovplyvnil aj Deep Purple, veď jeho Lucille hrala známa Mk II na koncertoch. Určite však môžem napísať, že ovplyvnil predovšetkým Iana Gillana. To, čo Little Richard famózne začal, Gillan priviedol do dokonalosti. Áno, mám na mysli jeho fantastické jačáky. Stali sa výraznou, nedeliteľnou súčasťou hudby párplov, jedným z jej charakteristických znakov. Gillan sa svojimi jačákmi nielen preslávil (vďaka nim získal rolu v muzikáli Jesus Christ Superstar, keď ho tvorcovia diela počuli spievať Child in time – inak mali pre túto rolu vybraného vynikajúceho Planta), ale stal sa inšpiráciou pre mnohých spevákov pohybujúcich sa v kruhoch hard & heavy. Mnohé kapely mali jačiacich frontmanov – vplyv Gillanovho vokálneho prejavu je obrovský. Bruce Dickinsom (podľa mňa veľmi kvalitný spevák) už spomínaný bol. Taký Robko Halford by darmo popieral, kde bral inšpiráciu – nám je to hneď jasné. Eric Adams (Manowar) to verejne deklaruje a uvádza Gillana ako svoj vzor... takto by sme mohli pokračovať. Na Gillana sa však nechytá nikto. Poďme naspäť k Speed king. Pieseň nás priklincuje a ani si nestihneme oddýchnuť počas pokojnejšej strednej pasáže a opäť nás zavalí dokonalé hardrockové inferno. To, čo Gillan predvádza po nástupe z pokojnej strednej inštrumentálnej časti, kde si pekne vyhráva gitara a hammondky, je neskutočné. Ten spev, krik, jačanie, vreskot, smiech – to všetko je tak dokonalé, majstrovský spevácky výkon. Jeho expresívny hardrockový prejav je nedotknuteľný. Nie je to len o speve, počujeme bezchybnú drvivú rytmiku, hammondky, riffy...
02 Bloodsucker – ďalší výborný hardrockový riff, Gillanove jačáky, vynikajúca súhra bicích a basy, tie breaky – paráda. Jednoducho šľape celá kapela. Takto sa robí hardrock.

03 Child in time – úvodné tóny Lordovho hammond-organu – to je nádhera z tých najnádhernejších. Do toho Gillanov spev – ten chlap má ale hlas! Akonáhle pieseň začne pritvrdzovať, tak aj Gillanov spev naberá obrátky a hlavne výšky – úžasné. Spolu s ním naberá obrátky aj celá kapela – hammondky pridávajú na razantnosti, gitara veru nezaostáva a bicie s basou, to je hardrocková rytmika, aká sa len tak často nepočuje. Nastupuje gitarové sólo Ritchieho Blackmorea. Podľa mňa najkrajšie, najvplyvnejšie (z pohľadu vplyvu na hudobné dejiny), najvirtuóznejšie, najmajstrovskejšie, a najzložitejšie (v zmysle najťažšie ho zopakovať, najťažšie ho zahrať) zahraté sólo dejín a to všetko v super rýchlosti. Blížiac sa ku konci, nás gitara spolu s hammondkami a rytmikou priklincuje. Čo viac treba? Dokonalé, paráda. Ďalej opäť motív zo začiatku, spev a po speve bombastický koniec piesne v podobe hardrockovej erupcie. Zvykne sa hovoriť o prevzatí úvodného motívu It ´s a beautiful day-Bombay Calling. Myslím, že ak by nebolo piesne Child in time, (snáď) nikto by si na menovanú pieseň ani nespomenul. Navyše, je to obyčajná pieseň, kým Child in time majstrovské dielo. Porovnávať obe piesne nie je namieste. Tak, ako môj najobľúbenejší album je In rock, mojou najobľúbenejšou piesňou všetkých čias je Child in time. Pre mňa je to najúžasnejšia skladba, aká kedy vznikla.
04 Flight of the rat – niekto z kapely spomenul Let čmeliaka od Nikolaja R. Korsakova a Lord sa hneď chytil. Opäť fantastický riff, duniaca basgitara. Máme do činenia s mimoriadne energickým hardrockom. Skvelé bubenícke sólo. V tej dobe boli bubenícke sóla „in“, ale toto mi nepripadá ako zvezenie sa na nejakej módnej vlne. Má to silu, má to švih.
05 Ozve sa drsný, ťažkotonážny, hutný, valiaci sa riff a máme tu Into the fire. Inak, Blackmore je dokonalý tvorca riffov. Nehovorím len o tomto albume. Kto má napočúvanú párplovskú diskografiu, uznanlivo kývne hlavou. Tu nie je možné neobísť aj diskografiu Rainbow – aj nájdeme úchvatné, inšpiratívne riffy. O chvíľu sa za riffom pridá Gillanov drsný spev. Hardrock ako remeň, dokonale zodpovedajúci názvu žánru. Ritchieho nenápadné, ale (ako inak) skvelé sólo a jazda pokračuje.
06 Living wreck – Lordove hammondky tu majú ten správny rezavý zvuk. Paice zas nenecháva nikoho na pochybách - je to ozajstný hardrockový mohykán. Veľmi pekné sóla tu majú aj Blackmore a Lord. Nie sú až také výrazné ako v Child in time, ale kvalitne a precízne zahrané určite sú.
07 Hard lovin´ man – Gloverova fantastická basová gitara, ďalší parádny (metalový) riff a do toho Lordove hammondky, milujem ten zvuk. Drahý Jon, vďaka ti za všetko, za tvoju tvorbu a za moje krásne spomienky na detstvo. Určoval si chod hudobných dejín. Bodaj sa tam na druhom svete stretneš so svojim (slávnejším) menovcom. Ďalší geniálny hardrockový kúsok, opäť Gillanov jačák. Škoda písať, treba počuť. Inak, po Child in time považujem práve túto pieseň, spolu s Fools a Highway star za vrcholy párplov a moje najobľúbenejšie.

To je všetko, tu otcova nahrávka končila, pretože touto piesňou končil aj album. Ani som netušil o nejakej Čiernej noci. Keďže mám remaster, tak pokračujem...
08 Black night – úvodné bicie intro nás strhne k počúvaniu a legendárny gitarový riff nás dokonale naladí. Ďalšia pecka. Nesmrteľná párplovská pieseň. Pôvodne vyšiel ako singel. Musím však povedať, že ani na jednu z albumu sa nechytá – hoci ju mám veľmi rád.
Remaster obsahuje ešte nejaké štúdio reči a organovú verziu Speed king. Podľa mňa sa vydarila. Ďalej je tu výborná Cry free, ktorú určite treba počuť ako aj zaujímavú inštrumentálku Jam stew. Ďalej sú tu opäť nejaké štúdiové reči a remixy, ale spomínané dve piesne sú najlepšie. Zvyšok beriem, ako prídavok pre fanúšikov z dôvodu výročia vydania albumu.


P. S. Spomínal som, že na tomto albume som vyrastal, tak na záver pridám jeden zážitok, jednu spomienku z detstva. Stalo sa to na základnej škole, mal som 9 rokov. Bol Deň detí a v triede sme mali takú zábavu, tancovačku... Samozrejme, že sa púšťali piesne, ktoré vtedy leteli a ktoré počúvali spolužiačky (no, čo by ste čakali od dievčat, stále chcú len po svojom). Boli to napr. (ehm, pardon) Backstreet Boys, Spice Girls, Kelly Family a rôzne dancefloorové „hitovky“ a podobné odrhovačky. Všetci sa bavili a tancovali, len ja som bez nálady sedel na stoličke. Moja hardrocková duša trpela. Prišla ku mne trieda učiteľka, pýtajúc sa, že prečo sa nezabávam a prečo som smutný. Tak som jej vysvetlil jednoduchý dôvod, že pri tejto hudbe sa ja neviem zabávať a že to nie je fér, keď sa púšťajú len ich obľúbené pesničky. Povedal som, že každý by mal mať právo na to, aby si pustil svoju pieseň. Dala mi za pravdu. Hneď som ožil a vedel, že prišla moja chvíľa. Tak som z tašky vytiahol otcovu starú kazetu s albumom In rock. Pustil kazetu... určite viete, čo prišlo... Speed king, to je smrtiaci nárez. Celý šťastný som začal poskakovať po triede a hrať na imaginárnu gitaru, konečne zábava! Samozrejme, že to netrvalo dlho, lebo takáto hudba nie je pre každé ucho, najmä nie pre tých, ktorí vyrastajú na rádiových hitoch a televíznych hitparádach. Bol som však rád, že aj ja som si užil so „svojou“ hudbou.