Reakce na recenzi:

hejkal - @ 25.02.2009

Zmena zostavy, ale základný kameň ostal. Nech si myslí, kto chce, čo chce, Ritchie Blackmore je pre mňa dušou skupiny a bez neho je to už iný príbeh, ktorý by sa aj inak mohol nazvať. Navyše, prišiel Glenn Hughes a to je típek, ktorý má správny hard rockový hlas a ako basák tiež nie je na zahodenie. Navyše, prišiel David Coverdale a to je... sakra, to je zle začatá veta. Ten chlapík mi k srdcu neprirástol. Keď som videl California jam, tak som zíral s otvorenou pusou. Ale nepredbiehajme. Po síce slušnom, ale trošku menej hitovom Who do we think we are sa s príchodom novej krvi skupina vypla k, pre mňa, poslednému veľkému výkonu.

Burn je tak nabúšená pecka, že pomaly niet čo dodať. Paice tam odohrá toľko vyhrávok, koľko na iných albumoch nezaznie dokopy. Už tu je badateľné, že samostatný spevák je tak trošku do počtu, keď je k dispozícii spievajúci basák. Might just take your life sa tvári tvrdo, Coverdale sa hrá na drsného hrdlo(reza...hm, to asi nie)trápiča a za seba konštatujem, že je to taká obyčajná vec. Plusom tejto zostavy je obohatenie dvomi hlasmi (nech si myslím o jednom z nich čokoľvek, táto dualita má aj pozitívne stránky, album je v tomto smere pestrejší ako predchodcovia, nie je to len, rif, rezba, jačák, sólo, jačák..., nič proti, iba tak kecám). Lepšie mi znie svižná hard rocková Lay down stay down a najmä Sail away, čo je vec, kde mi prvýkrát Coverdale sedí a ide o peknú posadenú vec so zastrenou atmosférou (t.j. žiadna veselica), čistá pocitovka, ktorú pociťujem. You fool no one má síce fajn rytmiku, ale ten spev podľa mňa nemá s Deep Purple nič spoločné. Lááááááááááááááááááá Húúúúúúúúúúúúúú Háááááááááááá ťaháme sa ako žuvačka sláááááááááááďúúúúúúúčkáááááááááá. Inak, bez spevu dávam palec hore. What’s goin’ on here zľahka pláva na vlnách pohodového rokecu, občas to zdôrazní aj klavír.

Osobitný odsek venujem skladbe Mistreated, ktorá, čuduj sa svete, má navzdory skvelej zostave, geniálnej skladateľskej práce atď., jedinú hviezdu menom David Coverdale. Sedí mu, je presvedčivý, nemá chybu. A skladba je to skvelá.

Na záver je tu taká experimentálna záležitosť „A“ 200, synťáky, repetícia bicích, je to trošku mimo mňa.

Album je vynikajúci a dávam štyri hviezdy, pretože je to klasika a celkový dojem mi zhadzuje akurát Coverdale, čo je ale môj súkromný problém, o ktorom vie len môj terapeut a ja... A to už vlastne nie je pravda.