moonySK - @ 10.12.2009 | #

No,toto je povinná pecka pre každého fanúšika Deep Purple - toho najmenšieho a aj nenáviditeľa Deep Purple MK III. a ostatných zostáv okrem dvojky. Ku každej piesni niečo napíšem.
"Burn": No toto je hlavná pieseň tohto albumu a vyznačuje sa majstrovským dielom Blackmora. Doprovodná linka Paica sa vyznačuje toľkými breakmi, že toľko ich niekto nezahrá ani na celom albume. Spev Coverdala a Hughesa je úžasný, povznášajúci sa cez funk a soul až do hardrocku. No a nádherné piánové sólo Lorda - čo dodať. Pecka!
"Might Just Take Your Life": Jednoznačný hitový singel DP MK III. Lord ide cez všetky medze. Nemám čo dodať. Krása.
"Lay Down Stay Down": Svieže funky. Podla mňa najlepšia pieseň z albumu. Úžasne nadupaná so sólami tandemu Lord-Blackmore-Paice. Výnimočná!
"Sail Away": Pomalšia, jedna zo slabších piesní tohto albumu. Asi najhoršia v porovnaní s What´s Goin on Here.
"You Fool No One": Paiceove majstrovské dielo založené už vtedy na osvedčenej trojke cowbell-bassdrum a snare. Dá sa považovať za jednu s najlepších stránok Burn. Obsahuje najlepšie sólo Blackmora na tomto albume.
"What´s Goin On Here": No, nepatrí k mojím najoblúbenejším - ale ako sa hovorí: Zlatá stredná cesta... :D
"Mistreated": Pomalé Blackmorove smutné blues. Krásna pieseň s úžasným Coverdaleovým podaním. Lord sa teda činil.
""A" 200": Lordova syntenizátorova inštrumentálka pripomínajúca disco-funky-soulovú náladu s Paiceovým breakovým rytmusom na kotol a prechody s Blackmorovou gitarovou linkou a sólom. Záverečná, zatvárame....!

Čo dodať: Úžasné dielo MK III a Deep Purple vobec. Jedine Sail Away a What´s Goin on Here sú priemerné.
Takže aj tak dávam 5 hviezdičiek! Bravo!!!

yngwie3 @ 13.12.2009 13:25:51 | #
to mikepis: Ako gitarista, ktorý je doslova odkojený štýlom hry Ritchieho Blackmorea, na neho nedám dopustiť. Pre mňa to už navždy bude "Ten kto ma naučil hrať". Aj keď, samozrejme, nie za osobnej účasti :o). Dokonca hrám aj na gitare jeho obľúbenej značky a farby. Teda Fender Stratocaster, krémovo-bielej farby s matným hmatníkom a veľkou hlavou. A absolútne súhlasím s Tebou, že je okamžite čitateľný, a rozpoznateľný. A takýmto feelingom, sa skutočne na svete nemôže pochváliť veľa gitaristov. Napriek tomu, budem oponovať v tom, že jeho odchodom sa neznížila kvalita hudby DP, došlo len k zmene soundu. U Tommyho Bolina sa my páčia krásne, sýte a dlhé tóny, inej farby ako u Ritchieho. V tom je, podľa mňa, prínos Tommyho do DP. Steve Morse je skvelý hudobník, dokonale ovládajúci svoje remeslo, inak by si ho pravdepodobne ostatní členovia jednomyseľne nezobrali medzi seba. Možno je to len otázkou času, kedy mu prídeš na chuť. A predpokladám, že taký slušný a skromný človek, akým Steve je, si je vedomý, že veľkosť Ritchieho nikdy nedosiahne.