POsibr - @ 06.01.2018 | #

Nie veľa skupín sa so smrťou nosného člena (jedného z) popasovalo tak, ako to zvládli títo Austrálčania. Pol roka po februárovej smrti Bona Scotta v 1980om zomrela ďalšia legenda, John Henry Bonham z Led Zeppelin. A zatiaľčo britská vzducholoď svoju púť vtedy ukončila, austrálski elektrikári vstali z popola ako Fénix. Dokazuje to, že nie iba jedna voľba po takejto udalosti je správna, do hry tu vstupuje veľa okolností a je potrebné rešpektovať rozhodnutie členov kapely.

Čierny obal albumu pietne pripomína zosnulého Scotta, no nálada nie je trúchliaca. Uctiť si kamaráta a kolegu v zbroji sa dá aj ťažkotonážnym hudobným nádelom plným energie a sily, presne ako sme boli u kapely zvyknutí.

Dnes nebudem sodnovať jednotlivé skladby ani námatkovo, ide proste o kolekciu piesní, ktoré majú drajv, šťavu a zasiahnu vás ako prúd, rozhýbu telo a rozkývu hlavu. Lepší štart do dekády si človek ani nemohol priať, ide o fantastický hard rock, ktorý človeku dá motiváciu lepšiu než tisícovka Red Bullov.

S nahrávaním albumu sa spája zaujímava príhoda. Skupina sa rozhodla nahrať ho na Bahamách (z daňových dôvodov), ktoré však v tom čase zasiahla tropická búrka. Myslím si, že túto veternú smršť sa kapele podarilo zdarne skrotiť a pretransformovať do desiatky mimoriadne podarených skladieb.

Táto hudba sa na nič nehrá, je priamočiara a úderná, energická a cítiť z nej poctivé muzikanstvo. Je to proste rock!

POsibr @ 07.01.2018 06:59:20 | #
Vďaka za názory, každý má právo na ten svoj. Neprekvapuje ma, že sa nájdu ľudia, ktorých AC/DC nudia, resp. ich nemajú radi. Muzika je subjektívna a tak to je pri každom interpretovi.

AC/DC je podľa mňa všetko len nie lacná hudba. To, že dokážu pomerne jednoduchým spôsobom skomponovať chytľavú skladbu (majú však aj zložitejšie kompozície) z nich vôbec nerobí nejaký brak. Nemusí byť všetko 20-minutová kakofónia s orchestrom a nástrojmi domorodcov z Východného Timoru (berte s nadsázkou, prog rock mám rád).

Ad čo robia vedľa skupín typu VdGG, KC a podobne. Nuž, progboard už dávno nie je výhradne o progrockových veličinách a za seba hovorím - vďakabohu. To, že sú tu vedľa seba Iron Maiden, Flower Kings a Bob Dylan neznamená, že ich nevyhnutne je porebné porovnávať a elitisticky určovať, čo tu patrí a čo nie. Treba si nájsť nejaký iný referenčný rámec, lebo ak budem všetko porovnávať s Yes a Genesis, kam sa dostanem?

BTW, l-o-m: ako som písal, rešpektujem aj protichodné názory voči tomu môjmu, avšak nesúhlas a negatívny postoj sa dajú vyjadriť aj slušnejšie. Ak Ti ide o dvorenie kontroverzii, tak nech sa páči, ale na to, že sme na stránke s progresivitou v názve, je takéto vyjadrovanie dosť "bezduché a laciné".