Reakce na recenzi:

Egon Dust - @ 18.06.2019

Ak existuje energickejšia priamočiara úderka ako tento album, sem s ňou. Tisícky hard rockových platní sú skvelé, ale svoj prvý posluch tejto foršne nezabudnem do smrti. Podotknem, bolo to ešte z nejakej tej poľskej kazety, čo ich predávali po jarmokoch. I keď som ho počul 19rokov po vzniku, stále mal riadnu energiu. Na rok 1980 je to zvukovo špičkový album. Zbytočného hodnotiť skladbu po skladbe, samozrejme moje srdcovky sú ´´Hells Bells´´, svojrázna balada ´´Let me put my love into you, babe´´ a mierne richardsovská ´´You shook me all night long´´. Slabé miesto tu nie je. Ak týmto albumom začali 80té roky, mali skvele vydláždené pre hard & heavy. Po našich mestách behal prví rakeri a metloši s prvými nášivkami AC/DC. Neskôr som ich videl ešte stále v tých riflovkách sedieť niekde pri pive. Jedno je isté, AC/DC nebola nikdy hudba pre študentíkov :)

Do úrovne hudobne kvalitatívneho albumu ako Hells Bells radím ešte aj Apettite for Destruction od GnR, keď beriem do záberu 80té.
AC/DC už nikdy nedosiahli úspech aký dosiahli týmto dielom. Mierne úspech tohto albumu pripisujem aj šoku, že ešte v roku smrti ikonického frotmana Bona Scotta išli mierne do rizika, čím šokovali celú obec fanušíkov, veď zoberme si Queen bez Mercuryho a pod. Zväčša sa očakáva skôr pád ako vzostup. Tento zázrak sa stal práve s Brianom Johnsonom.
Excelentný hard rockový hlas. Nezameniteľný a rovnako aj s jeho nezameniteľnou baretkou.

AC/DC milujem aj preto, lebo nemali potrebu sa hrať na rock stars. Od začiatku boli showmani a rockeri z ulice. Nehrali to na dievčatká, nehrali to ani na intelektuálno - sofistikované publikum. Ak je kapela, čo má 45rokov svoje rastúce publikum, tak je to AC/DC. Mám zopár LPs od nich, ale bez výhrady, Back in black je unikát...