Reakce na recenzi:

hejkal - @ 28.08.2009

Výrazné dielo (nemienim sa tu hrať na tajomného, reč je o Colosseu) progresívnosti z dôb, keď sa žánre a postupy ešte naozaj definovali, muselo spĺňať niekoľko podmienok. Patrili k nim:

1. Hudobníci znalí svojich nástrojov, rovnako oplývajúci muzikantským cítením, fantáziou a chuťou prekračovať hranice,

2. Skladby obsahujúce nápad, iskru, priestor na inštrumentálne predvádzanie, energiu a šmrnc,

3. Schopnosť zložiť dlhometrážne diela, ktoré by neboli iba zlepencom skladbičiek, ale fungovali ako celok,

4. Zvuk umožňujúci uveriť rockovej podstate prezentovaného (týmto posmešne kyniem 80. rokom 20. storočia a ich „rockerom“),

5. Kombinácia uvedených faktorov v symbióze, aby na všetky došlo a navzájom sa nebili.

Je jasné, prečo sa o dnešnej hudbe nedá vravieť ako o výraznej, ale o inom som chcel. Valentyne’s suite má všetko menované, akurát to umocnite na druhú a dostane matnú predstavu, aká úžasná je štvorica skladieb The kettle, Elegy, Butty’s blues a The machine demands a sacrifice (to je môj favorit). Dobre, ideme ďalej. Teraz to umocnené umocnite opäť na druhú a môžeme sa začať baviť o Valentyne’s suite. Šestnásť aj čosi minút dokonalej kompozície korenenej vrcholnými inštrumentálnymi predo-, v-, a aj zado- hrami, myslím, že toto je niečo, čo by mal za život každý človek aspoň raz počuť. Colosseum sú pomerne hnusáci, pretože odkedy naši predkovia zliezli zo stromov až po rok 1969 n.l. o tento zážitok ukrátili nespočetné množstvo generácií. Ja sa ale ukrátiť nenechám!