Reakce na recenzi:

hejkal - @ 13.10.2023

Keď sa v roku 1994 znovuzrodila legendárna skupina Colosseum, navyše v parádnej zostave Hiseman, Farlowe, Heckstall-Smith, Clempson, Greenslade a Clarke, nikto asi nečakal, že nahrá aj nové štúdiové albumy. A predsa sa v roku 1997 zjavil prvý z nich – Bread & Circuses.
Formácia Colosseum patrila k tým skupinám, ktoré priekopnícky posúvali hranice rockovej hudby. Smerom k jazzu. Hrala o dušu, technicky náročne, ale vždy divoko a melodicky. Reunionový koncert z videozáznamu som miloval, nečudo, že keď sa v Bratislave zjavil plagát oznamujúci, že kapela vystúpi 4.7.1997 v PKO, okamžite sme tam s rodinou i kolegami garážovými muzikantami nabehli. Bol to zážitok.
V tom istom roku sa zjavil aj album, ale priznám sa, že som oň nejavil záujem. Moja zbierka bola v plienkach, a tak som sa sústredil na staršie nahrávky. K albumu som sa dostal až pred pár rokmi. Čo som získal?
Hudba je o poznanie usadenejšia, bluesová, tempá sú pomalšie, nikto sa nikam neponáhľa. Hudobníci nehrajú žiadne samoúčelné noty, skrátka sa bavia. Dokonca sa tu baladicky podriemkava (Wherever I Go), čo sa „starému“ Colosseu nikdy nestalo! Ba čo viac, bez jemného náznaku Orientu sa hádam nedokázala zaobísť ani jedna rocková skupina, nuž aj tu sa čosi kdesi zjaví (Bread & Circuses). Najviac sa mi páčia tie živšie kúsky, jemne sfunkovaná High Time, prípadne hravá No Pleasin’ . Najlepšou skladbou je inštrumentálka The One That Got Away. Musím sa priznať, že je toto dielo na mňa až veľmi pokojné. A kam sa podeli tie žeravé inštrumentálne eskapády zo 70. rokov?
Samozrejme, porovnávanie nie je podstatné. Ide o inú kapelu v úplne iných časoch. Aj tak by som trocha väčšieho inštrumentálneho vzruchu uvítal. Nepočúvam tento album často. Ale nenudí ma a to je dobre. Dôstojne starnúť je umenie a kapela s Hisemanom v čele to dokázala so cťou. A na koncertoch vedela stále burácať ako zamladi.