Reakce na recenzi:

Egon Dust - @ 22.02.2019

Ako dieťa vyrastajúce v ČSSR som o spevákovi menom Iggy Pop počul prvýkrát až na prelome devadesátých, kde obnažený behal v jeho klipoch. Zaujať ma žiaľ v danej dobe nemal čím. Prvý album, ktorý som od kmotra punku počul, bol Idiot. Týmto sa mi uložil do mojej pamäťovej databázy. Od istého času som našiel v sebe nadšenie skúmať jeho rozsiahlu tvorbu. Veľmi ma prekvapil široký záber, široký register hlasu, texty a v konečnom dôsledku skladby. Konkrétne album Blah Blah Blah som si pustil cca pred siedmi rokmi z mp3 playera. Samozrejme ma ničím nenadchol, veď po dokonalom Lust for life, experimentálnom Idiotovi, protopunkovom Raw Powere či štýlovo bohatom Brick by Brick mi tento popík Mr. Popra nič nepovedal.

Samozrejme to bola unáhlená reakcia. Totiž podobne ako u Idiota či Lust for Life si do štúdia usadol s Iggym opäť jeho verný priateľ, ktorý mu finančne pomohol po finančnom a drogovom kolapse v roku 1983 tým, že zcoveroval ich "Chinu Girl" a s Tinou zduetoval "Tonight", z čoho sa posypali úžasné peniažky. Iggyho albumy ako "Party" a "Zombie Birdhouse" boli špičkové prepadáky, takže kariéra bola v troskách. Iggy dostal po roku 1983 kvalitný životný reštart, presne aký dostal v tom čase aj Tyler a Cooper. Drogová závislosť a definitívna bodka za ňou mu ukázala jej skutočnú stránku. To sa prejavilo aj v niektorých skladbách tohto diela, kde mu skladateľský vypomohol Bowie a Steve Jones zo Sex Pistols.

Čaro tohto albumu spočíva v niečom absolutne inom ako na ktoromkoľvek z jeho albumov. Jeho nádherný hlboký hlas, na ktorý ho David upozornil už u Idiota, tu dostal plný priestor a vyšlo to! Keď ohlásila spoločnosť A&M, že Iggy Pop prichádza s novým kvalitným albumom, média vše zveličovala titulkami ako "Návrat Kráľa" a "Zmrtvyvstanie Kmotra Punku". Nič také sa skutočne nedialo. Len Iggy so svojimi kamarátmi nahrali kvalitnú LP zapadajúcu do danej doby, tentokrát žiadny experiment. Ako sa David prvýkrát (a naposled) prispôsobil danej dobe, učinil tak rovnako aj Iggy. Duch aj zvuk collinsového Genesisu, Simple Mind, INXS a vôbec celej škály úspešných umelcov z osemdesátých rokov tu cítiť na plnej čiare.

Hneď v úvodnom covere "Real Wild Child" to slušne odpálil hlbokým hlasom a poprockovým zvukom. Skladba "Baby, it can´t fall" je absolútne nevýnimočná - tu už je cítiť Bowieho tanečné ťahy. Not for me. Mierne do Depeche Mode, až s dokonalými synths, lahodnými gitarkami ala Pink Floyd, stonesovskými "Woo choo" pokrikmi sa javí "Shades", ktorá vo mne vyvoláva nostalgiu mojej generácie na ktorú osemdesáté ešte stále silno pôsobili. Iggy nás roztancoval v nasledujúcich dvoch číslach. Mávam dni, keď táto pop-rocková hudba z osemdesátých mi padne úplne vhod. Mierne melancholická s nádherným textom "Fire girl" mi od Iggyho znie úplne uveriteľne. Cítim tam skutočnú úprimnosť. Nie sú to lovesongové bláboly, ani sny o neskutočných bohyňach. Takmer totožného ducha má aj "Isolation". O izolácii vedia bývalí narkomani hodne. Len toto stačí povedať a je hneď jasné, že opäť táto jednoduchá pieseň nie je úplný blábol.

K rockovejšej vážnosti sa hlási "Cry for love" podobná štýlu Sisters of mercy, najmä Iggyho spev. Veď nielen punk má byť jemu za veľa vďačný, ale aj gotický rock. Titulná zdivočelá blbosť "Blah Blah Blah" je viac menej asi skôr nejaká ptákovina, lebo inak mi nič nevraví. Skôr by som ju priradil na album Bowieho či Culture Club album. Aby som nebol skeptik, oceňujem aranžmány a rytmiku tejto veci. S piesňou "Hideaway" sa vraciame k štýlovej podstate tohto albumu a tou je kvalitný pop rock či elektro-pop rock. Miesta v danej piesni znejú až monumentálne. Veľkú úlohu hrá opäť Iggyho mohutný barytón. Vo refrénoch počuť aj Bowieho v zbore. To, čo by tu rockeri mohli postrádať, sú gitarové riffy vrátane singlu "Cry for love". Na takú lepšiu riffovačku si prídu v záverečnej "Winners and Losers", kde si hľadal Iggy sám svoje miesto. Odkazuje sa v skladbe na rebelov, outsiderov a renegátov. Lepší záver ani nemohol prísť. Skladba má vážneho ducha, nie je to mierna melanchólia, ale dynamická temnejšia rockovica.

To, čo kvalitatívne ucelilo ducha albumu, bola produkcia v tom čase na trón dostávajúceho sa producenta Davida Richardsa spolupracujúceho S Queen, Chrisom Rea a samozrejme s Bowiem. Dovolím si tento album charakterizovať ako jeden z komerčne najatraktívnejších Popových albumov, ale zároveň asi je skôr výnimkou v jeho diskografii ako pravidlom. Ak by niekto chcel túto legendu zaradiť k punku, tak ho tento album odrovná. Iggymu ťahalo na čtyřicítku a po dlhých rokoch utopených v závislostiach a po duchovnej obrode nahral aj pokojný album dokonale zapadajúci k príjemným opusom rokov osemdesátých. To, čím sa líši možno od vtedajších hviezdičiek (okrem veku), bola aj autentickosť jemu celoživotne vlastná. Album radím ho do prvej petky spolu s Idiotom, Lust for life, Brick by brick a American Ceasar, keďže Raw Power sú ešte stále Stooges.