Reakce na recenzi:

hejkal - @ 31.10.2009

John Mayall, interpret, s ktorým som vyrastal, interpret, ktorý vystúpil v Bratislave pred revolúciou a mal tú „česť“ počuť Grigorova, interpret, ktorého môj strýko obdivuje tak, že má od neho hádam všetko, čo existuje a z čoho sme si ako deti robili posmech. Vysloviť meno Mayall znamenalo vidieť štyri potmehúdske úsmevy na tvárach štyroch bratrancov. Neskôr jeho meno vyvolávalo vyvracanie očí, trúsenie povzdychov a tak podobne. Moja inklinácia k rockovejšiemu hudobnému spektru ortodoxné (aj biele) blues veľmi nemusela, ale pre blues platí jedna stará pravda, poctivosť a pocity v skutočnom blues, k tomu človek musí dorásť (alebo nemusí, jeho vec). Po rokoch ma niektoré Mayallove veci rozhodne bavia. Napríklad Bare Wires.

Trošku psycho, trošku džezík, veľa akustky, husličky, ticho, nářez, nespútaná energia, nečudo, že mohutná skladba Bare wires zaberá celú stranu LP. Je to skôr zmes po sebe nasledujúcich skladieb, než naozaj gradujúca kompozícia, ale to vôbec nevadí. Ja ju beriem ako jeden koncertný set bluesovej skupiny, ktorá jednoducho hrá a hrá, až je z toho zrazu slabá polhodinka.

V podobnom duchu sa nesie aj zvyšok materiálu, posadený dychový blues I’m a stranger, perkusijno-harmoniková No reply, svižná inštrumentálka Hartley quits, pomalý gitarový blues Killing time, predžezovaná She’s too young a záverečná Sandy, ktorá si hovie v husľovom psychedelične.

Áno, Bare wires je zvláštny album. Trošku nadžezlý, stavia na zemitom prejave, pričom v dychovej sekcii exceluje Dick Heckstall-Smith aj s dvomi saxofónmi a rytmika je neskutočná, čo pri jej menách neprekvapuje. Celkovo je celé dielo charakteristické kusom nefalšovanej atmosféry a v 60. rokoch išlo o podstatne lepšiu hudbu (pre mňa), než zástupy Stounov, Bítlov, Opíc a pod. stavov dokopy. Výborný počin, v Mayallovej tvorbe radím na vrchol.