Reakce na recenzi:

hejkal - @ 01.08.2008

Priznám sa, dlho som im vzdoroval. V 90-tych rokoch, keď som bol ich tvorbou zahltený od kamaráta, mi pripadali dosť komerční. Dnes sa nazdávam, že napriek všetkému patria k tomu lepšiemu, čo v novodobom akože rocku pre MTV existuje (týmto pozdravujem Slasha a jeho Velvet Revolver, Jona Bona Joviho a ďalších „tiežrockerov“). Dôvod je vcelku prozaický, Aerosmith majú za sebou poctivý „background“ zo 70-tych rokov.

Toys in the attic poskytuje krásny pohľad na energickú skupinu hrajúcu priamočiary hard rock. Úvodná skladba svižne odpáli celú dosku, takže zvoľnenie tempa v pohodovej Uncle Salty poslucháč berie s dobrým pocitom a očakávaním, čo príde ďalej. A Adam’s apple predostrie v podstate klasický rock’n’roll. Boli raz takí rapperi (meno odo mňa nechcite) a s Aerosmith duelovali skladbu Walk this way, čo ma moc nebralo. Ale ouha, originálna verzia je chytľavá, húpavá a namakaná skladba, rozhodne jeden z vrcholov albumu. O tom, že rock’n’roll hral v rannej tvorbe skupiny výraznú úlohu, svedčí aj cover Big ten inch record. Ďalšia klasická riffovka je Sweet emotion, povedal by som, klasická Aerosmithovka. No more no more klame názvom, takýchto naliehavých poloslaďákov je potreba nielen more, ale aj oceán. Hádajte, čo je pre mňa vrcholom dosky. Áno, Round and round je posadená metalovoťažká trvďárna, bez chybičky. Asi najlepšia vec od Tylera a spol. Na záver prichádza najväčšie prekvapenie – hosťuje Alice Cooper a zahrá jeden svoj song. Nie? Ani sa mi veriť nechce. Tyler sa pri nahrávaní určite aspoň pomaľoval na čierno okolo očí.

Nie je to úplne najlepšia doska, akú som kedy počul, ale zato obľúbená je dosť. Preto prihadzujem nejaké tie hviezdy navyše. Veľký rozdiel oproti „comebacku“ je aj Tylerov spev, v mladosti sa miestami na seba vôbec nepodobá (napríklad už spomínaný Alice).