Reakce na recenzi:

POsibr - @ 19.05.2016

Tento album nie je tým pravým pre ľudí, ktorí od neho očakávajú grandiózne inštrumentálne plochy, prípadne progresívne artrockové vyhrávky. Rovnako ho neodporúčam tým, ktorí Aerosmith synonymizujú s presladenými baladami 90. rokov a nedajú na ne dopustiť. Hrá ich síce rovnaká pätica muzikantov, aká sa predstavuje na tomto albume, ide však o úplné iný koncept, inú filozofiu, inú muziku. Aerosmith má poctivý hardrockový pôdorys zo sedemdesiatych rokov, nevie o tom však každý. V tejto dekáde boli na svojom umeleckom zenite, najmä čo sa týka albumu Toys in the Attic a tejto platne. Zaujímavosť – o tomto albume sa pochvalne vyjadrili viacerí známi hudobníci, napr. Slash, Kurt Cobain, James Hetfield, Nikki Sixx. Ide totižto o nefalšovaný, oplzlý, tvrdý, priamočiary rokenrol.

Album začína ako rozbiehajúci sa vlak, pomaličky gradujúca trojica – gitara, basa, bicie – nás vovedú do piesne až spevák Tyler odštartuje zvresknutím jeden zo svojich najznámejších vokálnych partov. BACK IN THE SADDLE je charakteristická svojím valivým, dravým basgitarovým zvukom, jedným z najvýraznejších v katalógu Toma Hamiltona. Parádna rádiovka. V pozadí nám vyhrávajú gitary, do bicích v jednom kuse búši Joey Kramer. Melancholický úvod do piesne LAST CHILD by nám mohol signalizovať typickú „aerosmithovskú“ baladu, avšak zdanie klame. Toto je funky-boogie náklad v ináč tvrdom, rockovom albume. Nemáte chuť si do toho zatancovať? Chytľavý riff nesie rukopis Brada Whitforda, s druhým gitaristom Perrym sa krásne dopĺňajú. V poslednej tretine skladby nás čaká Whitfordovo gitarové sólo, jedno z výraznejších v repertoári kapely, aj keď neohúri dĺžkou. Kvílenie gitár a valivý riff odštartujú RATS IN THE CELLAR. Tylerov typický vokálny prejav je krásne zachytený, predstaví sa vo viacerých polohách a zahrá nám i na svoju obľúbenú harmoniku, bluesové korene skupina nezaprie. Jedna z tvrdších vecí na albume sa končí inštrumentálnym klimaxom. COMBINATION je zasa tvrdý blues-rock, rozorvané gitary a solídny Tylerov vokál, taký typický Aerosmith 70-tých rokov. Slušný záver prvej polovice platne.

Krásny gitarový motív odštartuje pieseň SICK AS A DOG a zároveň druhú polovicu albumu. Steven Tyler svojim naliehavým-prosebným spevom určuje vyznenie skladby. Rozlúčime sa s ňou popretkávanými gitarami. A prichádza moja obľúbená, jedna z najtvrdších vecí v katalógu skupiny – NOBODY'S FAULT. Nenechajte sa oklamať tichým úvodom, kvílivá gitara a valcujúci basgitarový riff nás uvedú do tejto rockovej metelice. Tylerov vreskot-škrekot-spevot je to, čo sa mi na piesni páči. A tvrdé Kramerovo bubnovanie je možno jeden z dôvodov, prečo sa Aerosmith siedmej dekády občas škatuľkuje aj ako heavy metal. Škoda len tých krátkych gitarových partov, holt Aerosmith nikdy nemali v katalógu výrazné inštrumentálne plochy a priestor na sólovanie. Ktovie čo by z toho gitarového mini-sólka na konci mohlo byť, ak by sa trošku natiahlo. Ale aj tak, slovami J. Nohavicu – pěkné, pěkné, fajné a pěkné. A zase tvrdý funk rock – GET THE LEAD OUT. Tyler krásne dávkuje svoj spev, chytľavá záležitosť. Toto je ale výrazne tvrdšia vec než spomínaná boogie riffovačka Last Child, posledná tretina skladby je úpenlivo-žiadúca, v silnom kontraste k hravému začiatku piesne. Klusajúce bicie odštartujú LICK AND PROMISE, pieseň z ktorej trošku cítiť závan glam metalu, ktorý explodoval v ďalšej dekáde. Gitary sú v tejto skladbe všade, obaľujú ju, podfarbujú, posúvajú vpred – a pritom nejde o žiadne komplikované pasáže, sú skôr tak stabilne pravidelné. A na záver prichádza aj tá baladka – HOME TONIGHT je však dôstojnou rozlúčkou s albumom, žiadna precúkrovaná MTV hymna ala Crazy, či Cryin'. Vyzdvihujem Tylerove sladko-melancholické výšky a gitarové hrátky tichého mága Whitforda. Čo sľúbili, to dodali, nič viac, nič menej. Rock.

Viete prečo sú tento a predchádzajúci album považované za klenoty v diskografii Aerosmith? Lebo ešte neprepásli svoju dobu životnosti, lebo autorsky sa angažovali toxické dvojičky Tyler a Perry (resp. ostatní členovia kapely), neboli tu žiadne vonkajšie zásahy a vplyvy. Ešte tu necítiť závan komercie a snahy o etablovanie sa na vlnách MTV. Jerry Garcia, známy to psychotropný labužník, raz povedal, ak chcete ísť na párty so skupinou Aerosmith, tak prajem veľa šťastia. Ani netušil, akú neblahú víziu vyslovil. Drogy v ďalších rokoch kapelu úplne stiahli na dno, po hudobnej, aj po ľudskej stránke. Rozbili sa vzťahy, klesla hudobná kvalita. Ale Rocks, to je ešte nářez, vtedy kapela ešte žila svoj sen „sex, drogy a rock'n'roll“, neboli to len drogy, drogy a drogy. Dámy a páni, toto je surový, ale zato sofistikovaný hard rock. Toto je Aerosmith.