Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.04.2009

King Crimson bez Lakeovho spevu?

Tretí album skupiny začína skladbou Circus, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo zložila. Spev Haskella je v podstate recitál, ale sedí. Na In the wake of Poseidon bol ale jeho prejav podstatne presvedčivejší. Asi preto, že nemusel hrať basu. Zvláštna rozprávková atmosféra evokujúca večer pred kataklizmou, nemám slov. A nálada džezovo neviazanej rozprávkovosti pokračuje aj v Indoor games, ktorá má dosť spoločného s free polohou Cat food z In the wake. Happy family má parádny rockový úvod, ale free džez napokon skladbu ovládne, Tippetov klavír je nezameniteľný. Lady of the dancing water je charakteristická jemnou polohou a opäť z nej mám pocit rozprávky, kde sa po hradnom parku prechádza princezná a sníva o princovi na bielom koni. A tým končí takzvaná strana A.

Strana B je na samostatnú úvahu. Lizard čnie vysoko medzi monumentálnymi celostranovými kompozíciami celého art rocku. Od King Crimson je to až netypická vec, dosiaľ a ani dlho potom sa takéto čosi na ich albumoch nevyskytuje. Yesovský spevák sa do úvodného motívu hodí tak veľmi, až za tým badať skladateľský zámer. Melodika ovláda éter, poslucháča opantáva pocit niečoho magického. A tento stav trvá až do trištvrte kompozície, keď nastúpi rozhodujúca ťažká a depresívna scenéria. Prásk, človek sa podvedome prihrbí v kresle, ťarcha závažnosti ho gniavi, márne pátram v pamäti, ktorá ďalšia skupina pracuje tak efektívne v oblasti vyvolávania napätia. A až všetko napokon utíchne, ozve sa cirkusová Big top, ale je v nej zvláštna disharmonická nálada, ktorá aj na krátkej ploche končí dielo skôr s otáznikmi než bodkami, o nepokoji ani nehovoriac.

Plusom tohto albumu je aj človek menom Andy McCulloch, čo je neskutočne talentovaný a zdatný bubeník, o ktorom sa neprávom nikde moc nepíše. A tak je toto moje (ďalšie) najobľúbenejšie album vrcholom toho, čo od hudby očakávam.