Reakce na recenzi:

bullb - @ 05.09.2016

David Gilmour. Rok 1978. Viac ako rok po vydaní Animals od Pink Floyd, ktorý sa mi javil ako projekt Rogera Watersa. Z toho celkom logicky vyplynula pre Davida Gilmoura otázka jeho sebarealizácie, alebo inak: nutnosť nahrať sólový album. Prizval si do štúdia neznámych (aspoň pre mňa určite) hudobníkov a speváčky. Tu sa ponúka akási analógia s Dark Side Of The Moon, kde ženský vokál bol v skladbe The Great In The Sky absolútne dokonalý. Tak ako vo väčšine debutov býva, sila inštrumentálneho prejavu sa spojí s emóciu, ktorú chce hudobník dosiahnuť. Tak môže vzniknúť veľdielo (ale aj nemusí). V tomto prípade niet pochýb, že ide naozaj o veľdielo. David nepotreboval dokazovať , že je technicky dokonalý gitarista. Skôr sa ukázal ako autor nádherných melódií. So spoluhráčmi vytvoril nekomplikovanú hudbu bez zbytočných efektov. Tak dokonalú súhru so spoluhráčmi naozaj počuť zriedkavo.

Album otvára krehká inštrumentálna skladba Mihalis. Úsporný gitarový prejav Gilmoura s jednoduchým, ale o to inteligentnejším sprievodom rytmiky. Pokračuje There's No Way Out Of Here s nádherným úvodom ústnej harmoniky a snivou náladou a dialógom sólujúcej gitary a ženských vokálov. Cry From The Street. Boostrovaná ostinátna gitara a nevýrazný spev naznačuje náladu skladby, bezútešnosť a smútok ulice. Záver sa preklápa do optimistického tempa. So Far Away. Skvost, ktorý Vás nenechá chladných. Gilmour v baladickom výraze graduje do nádherného záveru, opäť s podporou zboru. Short and Sweet má nádherný gitarový motív, tak typický pre Gilmoura. Raise My Rent je inštrumentálka so sólujúcou gitarou prakticky po celú skladbu. No Way žiari ako hudobný diamant s nádherne vystavaným sólom plynule prechádzajúcim do nezabudnuteľného gitarového riffu. Ani po rokoch sa ho neviem nabažiť. It's Deafinitely je opäť inštrumentálka s naliehavým tempom a kvílivou gitarou. I Can't Breathe Anymore uzatvára platňu s opakujúcim sa motívom, ktorý u poslucháča vyvoláva cestu osamelého pútnika po pochmúrnej krajine.

V predchádzajúcich riadkoch som použil výraz veľdielo. Gilmour z roku 1978 je ním naozaj. Skromná, romantická, niekedy až boľavá hudba, ktorá aj po rokoch udivuje svojou nádherou. Absolútna hudba.