Reakce na recenzi:

hejkal - @ 30.03.2012

K Seržantovi sa dnes dá pristupovať naozaj rôznorodo, ale fakt je, že objektívnych posudkov už má toľko, že sa hádam blížia počtu tých subjektívnych. Mohol by som sa opakovať a písať do nemoty o koncepčných rysoch, o roku 1967, v ktorom sa toho dialo požehnane (Doors, Jimi Hendrix, Cream, Ten Years After, Frank Zappa a ďalší moji obľúbenci začali výrazne meniť tvár cukrovinkovej psychedélie) a v ktorom sa Beatles brýzgali na vrchole popularity (čo im nemám za zlé, naopak). Ale aj keby som sa zaklínal davmi ľudí, ktorým tento album zmenil život a sťaby kazateľ kázal slová zástupov hudobných publicistov, nemalo by to dušu. To radšej prenechám tým, čo sa radi hrabkajú v kôpkach poznaného aj dávno po uplynutí doby trvanlivosti. Takže, áno, nespochybňujem, že toto dielo nemožno obísť bez povšimnutia, keď sa človek zaujíma o 60. a dokonca aj 70. a iné roky rockových dejín, zároveň však nie som fanúšik skupiny ako takej, a preto sa moje postrehy k dielu budú blížiť tomu, ako to vnímam sťaby poslucháč a nie historik, objektivista, či, ešte to tak, dokonca hlásateľ jedinej pravdy.

Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band začína rockovo, ako sa patrí, nejaké to šumiace auditórium a dychy tomu nemôžu uškodiť, nech sa snažia ako chcú. Okamžitý prechod do citlivej balady With a little help from my friends je fajn, ale mám smolu, že skladbu som prvý raz počul z videa na Woodstocku, kde ju parádne nažhavil Joe Cocker a toto je jednoducho slabý odvar (respektíve niečo iné, neporovnateľné). Moja najobľúbenejšia skladba na albume je milučká Lucy in the sky with diamonds. Síce je to syxtýsovka ako vyšitá, ale ako malé dieťa ma zaujal refrén a čo sa zamladi naučíš, toho sa bez poriadnej stareckej choroby nezbavíš. Horšie je to s podobne časovanou skladbou Getting better, tá sa mi v detstve nevypálila do gebule a dnes ma veru neberie. Pam-pam-pam, lenivo sa šinie Fixing a hole, zato ma baví gitarové sólo. Slákové melanchólie She's leaving home svedčia. Temnejší kúsok Being for the benefit of Mr. Kite! má v sebe aj niečo úsmevné, zato indický pach Within or without you nepredýcham, keď som na niečo alergický, tak na tieto pseudo ázijské inšpirácie (môj problém, viem). A keď už som pri problémoch s dýchaním, tak úplne mimo mňa ide aj When I'm sixty-four. Pamätám si, že sme na hodine angličtiny na strednej (alebo koncom základnej, teraz si nie som istý) škole práve túto skladbu počúvali a učili sa text. Možno je to príjemná didaktická pomôcka, ale ako rocker takéto skladby vyhľadávam zriedkavo, väčšinou mi sedia vo filmoch o prvej polovici 20. storočia, než na albumoch. Ale je to milučké, to uznávam. Keďže nasleduje ďalšia za vlasy pritiahnutá utiahnutosť Lovely Rita, moja pozornosť sa začína viac než len vytrácať, aj keď klavír je tu svieži. Zakikiríka kohút a nastúpi ďalšia útrpná blbinka Good morning good morning, chápem, že je to hravé, ale ja sa nehrám, nech na mňa tá skladba hoci aj šteká. Z jednou výnimkou, čo už asi tušíte. Tá nasrdená gitara je parádna. Repríza úvodnej skladby opäť prebudí rockera vo mne, konečne! Plynulý prechod do skvelej uspávanky A day in a life sa vydaril a tvorí peknú bodku za celým dielom (psycho dovetok nerátam).

Čo dodať na záver? Nebudem sa púšťať do nejakých zásadných prehlásení, od Beatles mám rád jediný album, Abbey Road, nuž vnímam Seržanta ako historický artefakt, ktorý ma na pár miestach oslovuje.