Reakce na recenzi:

hejkal - @ 31.03.2012

Dosť bolo negatívnych a legendy znevažujúcich posudkov! Nebudem sa veru vysmievať Ob-la-di ob-la-da, Revolution 9 a ani Honey pie, nebudem objektívne vyháňať Ringa spoza bicej súpravy a už vôbec nebudem spomínať vatu (kozmetickú či cukrovú), vatovec a ani sa v mojom texte nezjaví slovo nuda. A nebudem ani zľahčovať význam Helter skelter, čoby skladby, ktorá nie je ani geniálna rockovica a ani nemá bohvieaký refrén, ale aj tak sa páči aj tým, čo inak tvrdší rock obchádzajú oblúkom a i pri zmienke o ňom ich chytajú črevné či ústne prehánky. Dokonca ani raz nespomeniem, že v roku 1968 mala už hudba v talóne také formáty, ako Cream, Jimiho Hendrixa, Quicksilver Messenger Service, Steppenwolf, Gun, Free, Family, Iron Butterfly, Jethro Tull, Blue Cheer a tak ďalej. Vstupujem si do svedomia a idem písať iba o tom, čo sa mi páči. Biely dvojalbum od Beatles je spolovice zaujímavý a o tom by som rád napísal pár slov. Že je Beatles objektívne prototyp modernej popovej skupiny a zároveň je aj nositeľkou progresivity, novátorstva, koncepčnosti a experimentu (ach, to bola doba, škoda, že sa, zdá sa, tak skoro nezopakuje, dnes je všetko výsledkom marketingových plánov vychádzajúcich z grafov a štatistík), je niečo unikátne, tak to pre istotu zmieňujem. Ach, a ešte niečo, necítim sa byť ani ktovieaký intelektuál (len tak trošku, aby som sa mohol vyvyšovať nad bežný plebs) a ani mudrc, ktorý musí polovicu vedomostí zabudnúť, aby bol prijateľne najmúdrejším tvorom na zemeguli a v priľahlých univerzách či dimenziách, tak netreba cítiť ostych a na tieto črty upozorniť, tak, ako som to bol práve vykonal.

A teraz k veci.

CD 1
Hneď na úvod je tu svieža rocková skladba Back in U.S.S.R., okrem dobrej nálady má aj ťah, čo kvitujem. Dear Prudence je pekná náladovka, v ktorej sa v závere zjaví aj bubeník, koridový úvod v The continuing story of Bungalow Hill má svojich pár sekúnd, ale vrcholom albumu je nasledujúca gitarová balada While my guitar gently weeps. To je skladba, akú by som vydržal počúvať večne a pravdepodobne by mi ušlo aj to, že medzičasom nastal koniec sveta. Klobúk dole! Často sa stretávam s názorom, že Harrison bol najlepší hudobník z celej liverpoolskej štvorice a niečo na tom bude. A pri podmanivých vokálne gitarových baladách ostávame aj v nasledujúcej skladbe Happiness is a warm gun. Akustická uspávanka Blackbird je fajn, harmoniková folkovina Rocky Raccoon sa dá zniesť, ale posledná skladba, ktorá ma uvádza do vytrženia je Why don't we do it in the road. Správne, je to rock. Revúci spev, barový klavír, kúzelné. Pekná bodka za prvým albumom je Julia. Minimalizmus, akustika a spev, a do toho perfektne namerané emócie, aby pôsobila úprimne a neafektovane, čo dodať.

CD2

Rock and roll Birthday otvára druhé cédéčko presne tak, ako má. Žeravo. A po ňom je tu hneď vrchol tohto albumu, drsné blues Yer blues, ktoré má len jediný nedostatok (viem, sľúbil som, že nebudem, ale toto sa nedá nespomenúť), podivne useknutý koniec. Rázne sa tvári aj Everybody's got something to hide expect me and my monkey. Rozkričaná Helter skelter ostáva asi jediným naozaj hard rockovým kúskom v diskografii skupiny (možno ešte na Abbey Road by sa niečo našlo), čo sa nedá neoceniť. Je to skvelá vec, v rozmeroch Beatles dokonca neopakovateľná. A nasleduje prekrásna balada Long long long. Za zmienku stojí aj ďalších pár slušných skladieb. Revolution I má sound, ktorý neskôr preslávil glam rock s T. Rex v čele. Dobre znie aj Savoy truffle, určité zadumané pnutie ovíňa Cry baby cry a to by hádam aj stačilo.

A ten zvyšok? No, to je určené pre iného poslucháča, ako som ja. Na záver niečo "objektívnej" hviezdnej metodiky. Je to najlepší album od Beatles? Nie je. 5-1=4. Koľko skladieb mám rád? Asi tak polovicu. 5:2=2,5. Stredná hodnota medzi 2,5 a 4 je 3,25, a teda tri hviezdičky. Azda som do toho nepremietol mrzké subjektívne pochody.