Reakce na recenzi:

PaloM - @ 02.12.2008

Bez veľkých vedomostí o symfonickom metale, bez znalostí akejsi "severskej" metal scény, dostalo sa mi asi pred 8 rokmi od kamaráta do rúk CD Theli a Deggial. Pre mňa úplne neznáma kapela. Ja už teraz neviem, prečo ma to chytilo. Snáď popri hardrocku záľuba v klasike. No tu som počul niečo nové: metalové gitarové riffy, striedané s klávesovými medzihrami a operné ženské vokály. A nebol to guláš, malo to úžasný ťah, energiu a melodiku. Štruktúra skladieb nezapiera pašiovú dramatickosť klasiky, zakomponované typické metalové rytmy, vo vrcholiacich pasážach prichádza zmena s klavírnym prelúdiom, nástupy ženských zborov, podfarbených kombináciou drsných gitár a jednoduchých klávesových melódií. V skladbách sa opakujú pasáže so zmeneným rytmom, akoby komponované improvizácie.
No, keď to čítate, asi sa zdám riadne uletený.
Theli ma vie riadne excitovať. Skladba za skladbou:
Preludium a To Mega Therion patria nerozlučne spolu,
Cult of The Shadows - spolu s prvou sú absolútne megahity, po prvých tónoch na koncerte diváci šalejú (a ja doma pred TV, DVD a zosilňovač "na plné gule"). In the Desert of Set zaujme kontrastom mužských a ženských spievaných partií, v závere
fantastický dialóg á la husle-čembalo.
Krátke Interlúdium a ďalší opus Nightside of Eden,
vzorový kúsok sympho-metalu, končiace v speed a absolútne povznášajúcom gitarovom sóle.
Opus Eclipse, šalejúci metal-orchester (náladou mi miestami pripomína Šostakovičovú hrdinskú Lenigradskú symfóniu), striedajúce harmónie sólujúcej gitary a ženského zboru.
Invocation of Naamah, konečne čosi pre tvrďasov - trash jak hrom, a to by nebol Therion - zmena do speed metalu, klavírne prelúdium a uzavrie to improvizované gitarové sólo.
The Siren Of The Woods, slaďákový inštrumentálny nástup tak krásnej melódie, až ma chytá dojatie,
príde jemný náznak nosnej melódie Fantóma opery,
citlivý spievaný duet, podfarbený klávesami s wakemanovskou vznešenosťou. Druhá časť takmer 10-minútovej skladby je vyplnená inštrumentálkou s dojemne sólujúcou gitarou.
Záverečné Grand finale /Postludium je akoby pripomienkou charakteristických znakov tejto platne:
dramatické klávesové časti á la sláčiky sú striedané
riadne ostrými gitarovými vyhrávkami, melódie so zmenami rytmu a koniec. Musím dodať, že texty nepoznám, neviem o čo ide po "ideovej stránke"
a zatiaľ som to neskúmal, čo ma netrápi.
Theli je pre mňa referenčná nahrávka symfonického severného metalu. Aj keď si s odstupom rokov myslím, že tento žáner už ukončil vývoj a asi nič nové neprinesie, to najlepšie, čo doteraz vzniklo,
bude pre mňa naďalej zdrojom pozitívnej energie
a niekedy až pocitov dojatia.