Mohyla - @ 02.01.2011 | #

Nightwish – Dark Passion Play je prvý album skupiny po tom,čo bola „odídená“ Tarja. Skupina si po dlhšom hľadaní vybrala namiesto nej Anette Olzon.
Výraz skupiny sa tým zmenil, ale so zmenou sa vyrovnala podľa mňa dobre. Samozrejme na túto výmenu bude spústa názorov. K samotnej platni. Skupina ju pojala veľkoryso, produkcia nešetrila. Z bookletu čítam, že na nahrávaní sa zúčastnil zhruba 60-členný symfonický orchester, 42-členný spevácky a 12-členný gospelový spevácky zbor. Na nahrávke je to počuť, je najviac symfo zo všetkých doteraz vydaných. Skupine sa podaril namiešať zaujímavý hudobný koktail.
Najviac ma upútala úvodná 14 minútová The Poet And The Pendulum. Začína akoby zdiaľky prichádzajúcim spevom, mohutne nastúpi orchester ,opäť spev s peknou melódiou a chytľavý refrén. Nasleduje pomalá,,jemná časť so sláčikmi a citlivým Anettiným spevom, opäť nástup orchestra s agresívnym Hietalovym spevom a posledná pomalšia Anettou spievaná časť.
Bay bay butiful - melodická pieseň založená na kontraste spevu jemnej Anetty a živelného Marca
Amaranth Cadence Of Her Last Breath, Eva, Sahara, For The Heart I Once Had sú pomalšie skladby, v ktorých dominuje spev Anetty
Whoever Brinngs The Night – svižná skladba s hitovým potenciálom.
Z úplne iného súdka je k metalu tiahnuca a až surovo Hietalom spievaná Master Passion Greed.
Veľmi dobre vyznieva piesň The Islander, ktorú jej autor Marco aj spieva, a netradične“civilne“, tak trochu Jethro Tull.
Zaujímavá je aj inštrumentálka Last Of The Wilds vychádzajúca zo severských motívov.
7 Days To The Wolves – opäť skladba s chytľavou melódiou pre Annete, v refréne podporovanou Marcom so sólom na gitare a husliach
Meadows Of Heaven – záverečná skladba začína jemným spevom na podklade zo sláčikov, postupne pridáva spev na intenzite,pridáva sa orchester, zbory, skladba i doska ide do finále.
Nightwish sa vyrovnali s výmenou speváčky so cťou. Na albume dostal priestor ako spevák basista Marco Hietala, samému i so speváčkou mu to svedčí. Zvuk nahrávky je bohatý, možno je skupina v tej bohatosti trochu utopená, ale celkovo by som album dal na úroveň s predchádzajúcim Once, štyri hviezdy.

miguel7 @ 04.01.2011 14:16:25 | #
Mohyla: :) nekamenuji a nebudu:) Mě se taky líbí "bombastika a velikost zvuku". Např: zbožňuji A Night At the Opera od Blind Guardian, kde je orchestru, pompy a chorálů jako skoro nikde. Když porovnám tyto dvě desky, tak u BG jsem měl problém se dostat na kloub jednotlivým písním. Jsou mnohdy tolik překombinované, komplikované, tolik zvratů a melodií, že i po 50. poslechu jsem pořád něco objevoval (písně třeba jako Batlefield, a vrchol o čem teď píšu je And then there Was Silence). U téhle desky Nightwish jsem měl problém udržet pozornost již po druhém třetím poslechu, i když zprvu ohromí, ale když už si zvyknu na ten mohutný zvuk, tak mám pocit že mi z té hudby už nic nezbyde a slyším již jen to co hrají již deset let a pořád ty samé melodie. Možné je i to, že mám již na ně averzi...:)
Kritiky nečtu. Jediné recenze které si někdy (opravdu občas) jsou ve Sparku, když stojím dlouhou frontu v Kaufu.
Stejný problém mám se jmenovanými Rhapsody a celou tuhle bárku táhnou chlapáci z Manowar. Ty hrajou úplný prd ze posledních cca 15let. Mám rád od nich staré desky, jako Sign of the Hammer, Fighting the World, Triumph of Steel...Tam zněli ještě dobře a měli i jakousi atmosféru dávnočasu, která mne chvíli přitahovala